ZMÄTOK SUŽUJÚCI KRESŤANSTVO
Aby sme vniesli trochu jasnosti do zmätku, ktorý dnes sužuje kresťanstvo, je potrebné predovšetkým veľmi pozorne rozlišovať medzi koncilovou udalosťou a cirkevnou atmosférou, ktorá po nej nastala. Sú to dva odlišné javy a vyžadujú si odlišné hodnotenia.
Pavol VI. úprimne veril v Druhý vatikánsky koncil a v jeho pozitívny význam pre celé kresťanstvo. Bol rozhodujúcim protagonistom, každý deň pozorne sledoval prácu a diskusie a pomáhal prekonávať opakujúce sa ťažkosti v jeho vývoji.
Dúfal, že na základe spoločného záväzku všetkých nositeľov apoštolskej charizmy, ako aj Petrovho nástupcu, nastane éra požehnaná rastúcou vitalitou a výnimočnou plodnosťou, z ktorej bude mať Cirkev takmer okamžite úžitok a radosť.
Na druhej strane ho "pokoncilové obdobie" v mnohých svojich prejavoch znepokojovalo a sklamávalo. Vtedy s obdivuhodnou úprimnosťou odhalil svoje trápenie a vášnivou jasnosťou svojich vyjadrení zasiahol všetkých veriacich, aspoň tých, ktorých pohľad nebol príliš zahmlený ideológiou.
Dňa 29. júna 1972, na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, pri spontánnom prejave zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil: "Mal som pocit, že cez nejakú trhlinu sa do Božieho chrámu dostal satanov dym. Sú tu pochybnosti, neistota, problémy, nepokoj, nespokojnosť, konfrontácia. Cirkev nie je dôveryhodná.... Verilo sa, že po koncile nastane pre dejiny Cirkvi deň plný slnka, ale naopak, bol to deň plný mrakov, tmy, hľadania, neistoty... Domnievame sa, že do sveta vstúpilo niečo predpotopné (diabol), aby narušilo, udusilo plody ekumenického koncilu a zabránilo Cirkvi hlasno spievať hymnus radosti z toho, že si zachovala v plnosti poznanie seba samej". Sú to bolestné a vážne slová, nad ktorými netreba uvažovať.
Ako sa mohlo stať, že od legitímnych výrokov a textov Vatikánu sme sa dostali na takú odlišnú a vzdialenú stanicu?
Otázka je zložitá a príčiny sú rôzne, ale niet pochýb, že svoju úlohu zohral aj proces abnormálnej "destilácie" (takpovediac), ktorý z autentických a záväzných koncilových "údajov" vyťažil úplne heterogénnu mentalitu a jazykový mód. Je to jav, ktorý sa všade objavil v "pokoncilovom období" a naďalej sa vo viac či menej explicitnej podobe znovu ponúka.
Aby sme si porozumeli, mohli by sme si dovoliť naznačiť schematický postup takejto kurióznej "destilácie".
Prvá fáza spočíva v rozlišovacom prístupe ku koncilným formuláciám, ktorý rozlišuje prijaté a citovateľné texty od nevhodných alebo aspoň neužitočných, ktoré treba zamlčať.
Druhá fáza uznáva za cenné učenie koncilu nie to, čo bolo skutočne formulované, ale to, čo by nám sväté zhromaždenie dalo, keby mu v tom nebránila prítomnosť mnohých koncilových otcov, ktorí boli zaostalí a necitliví na vyliatie Ducha.
Treťou fázou sa naznačuje, že pravé učenie koncilu nie je to, čo bolo v skutočnosti kanonicky sformulované a schválené, ale to, čo by bolo sformulované a schválené, keby konciloví otcovia boli osvietenejší, dôslednejší a odvážnejší.
Pri takejto teologickej a historickej metodológii - nikdy nevyjadrenej takým zjavným, ale o nič menej neúprosným spôsobom - je ľahké si predstaviť následný výsledok: to, čo sa takmer obsedantne prijíma a vyzdvihuje, nie je koncil, ktorý sa skutočne slávil, ale (takpovediac) "virtuálny koncil", koncil, ktorý má miesto nie v dejinách Cirkvi, ale v dejinách cirkevnej predstavivosti. Kto sa potom odváži čo i len nesmelo vyjadriť nesúhlas, je stigmatizovaný neslávnou nálepkou "predkoncilový", ak nie je priamo zaradený medzi vzbúrených tradicionalistov alebo medzi vyčíňaných fundamentalistov.
A keďže medzi "pašované destiláty" koncilu patrí aj zásada, že v rámci katolicizmu už nemožno odsúdiť žiaden omyl, ak sa nechce prehrešiť proti prvoradej povinnosti porozumenia a dialógu, je dnes pre teológov a pastierov ťažké mať odvahu rázne a vytrvalo odsudzovať jedy, ktoré postupne omamujú nevinný Boží ľud.
+J.Em. kardinál Giacomo Biffi
www.chiesa.espresso.repubblica.it