(2) PRIJÍMANIE NA RUKU: LEGALIZOVANÁ NEPOSLUŠNOSŤ

Prax prijímania na ruku, ktorá bola v patristickom období "neutrálna", prijali protestantskí reformátori s jasným doktrinálnym podtextom. Podľa Martina Bucera, ktorý v 16. storočí presadzoval anglikánsku "reformu", za to, že sa prijímanie nepodáva na ruku vďačíme protestantskému odmietnutiu dvoch katolíckych "povier" - "falošnej úcty", ktorá sa tejto sviatosti údajne pripisuje, a "zvrátenej viere", že ruky služobníkov sú svätejšie ako ruky laikov v dôsledku pomazania, ktoré dostávajú pri obrade vysviacky.

V knihe o zavedení prijímania na ruku, o ktorej sme hovorili v predchádzajúcom článku, preberá Msgr. Laise podrobnosti tejto historickej rekonštrukcie zo vzácneho opisu faktov, ktorý urobil Msgr. Annibale Bugnini vo svojej knihe spomienok La Riforma liturgica 1948-1975. Bugnini bol nielen svedkom, ale aj protagonistom týchto reforiem. Podľa dokumentov obsiahnutých v tejto knihe bolo udelenie povolenia na prijímanie na ruku predovšetkým snahou zabrániť tomu, aby "v týchto časoch silného sporu [...] bola porazená autorita, ktorá sa snaží zachovať zákaz, ktorý by sa v praxi dodržiaval len s ťažkosťami". Pri zvažovaní rôznych možných riešení sa totiž bralo do úvahy, že "v niektorých oblastiach sa dala očakávať prudká reakcia a rozsiahla neposlušnosť tam, kde už bola táto prax zavedená". Na druhej strane jasne reštriktívna vôľa zákonodarcu, ktorá sa v dokumente jasne prejavuje, mala zabezpečiť, aby sa udelenie vykladalo a uplatňovalo tak, aby čo najmenej podporovalo rozšírenie tejto praxe (prijímania na ruku).

Táto legislatíva nebola nikdy upravená, ani sa nikdy nerozšírila možnosť prijímania na ruku. Ale žiadosti, ktoré predkladali biskupské konferencie (aj napriek tomu, že podmienky stanovené indultom neboli splnené), naliehanie na opätovné posúdenie tejto otázky na miestach, kde už bola overená absencia týchto obmedzujúcich podmienok, príliš ľahké udelenie povolenia príslušným dikastériom a predovšetkým absolútne mlčanie zo strany autority o neodstrániteľnej neposlušnosti, boli jedinými motívmi, pre ktoré bol indult vôbec udelený - to všetko prispelo k tomu, že sa táto prax rozšírila takmer univerzálne v celej Cirkvi.

Druhým bodom, ktorý Msgr. Laise študoval a ktorý upúta našu pozornosť, je miesto, kde dokazuje, že nová prax by skutočne nebola "znovuobjavením" "starobylej tradície", "návratom k prijímaniu, ako sa to robilo v prvotnej Cirkvi a v Cirkvi otcov", ako sa často hovorí. Mons. Laise vyjadruje presvedčenie, že Jánovo evanjelium, spisy Otcov a tiež sýrsky "purpurový kódex" z Rossana (5. storočie) naopak dokazujú, že Ježiš dával apoštolom prijímanie na jazyk (sic!!!)

V Inštrukcii Memoriale Domini sa jasne hovorí, že hoci v ranom kresťanstve sa sväté prijímanie bežne prijímalo na ruku, "postupom času sa prehlbovalo chápanie pravdy eucharistického tajomstva, jeho moci a Kristovej prítomnosti v ňom, takže sa voči tejto sviatosti prejavoval väčší pocit úcty a pri jej prijímaní sa pociťovala hlbšia pokora, ktorá sa vyžadovala. Takto sa zaviedol zvyk, že kňaz položil čiastočku posvätného pokrmu na jazyk prijímanjúceho."

Tak sa stalo, že v istom čase jedna prax nahradila druhú, a to až do takej miery, že od predchádzajúcej praxe sa nielen upustilo, ale bola dokonca výslovne zakázaná. Z tohto kontextu jasne vyplýva, že pre Pavla VI. táto zmena praxe predstavovala prechod od nedokonalej formy k dokonalejšej forme prijímania.

V skutočnosti sa v starovekých textoch nikdy nehovorí o tom, že by cirkevní otcovia nachádzali v podávaní prijímania na ruku nejakú výhodu, ani o tom, že by niekedy chválili túto prax ako takú. Texty jednoducho opisujú jediný spôsob prijímania, ktorý bol v tom čase známy. V skutočnosti, ako hovorí Msgr. Laise, časté varovania Otcov pred nebezpečenstvami s tým spojenými odhaľujú nedokonalosť, ktorá je tomuto spôsobu prijímania vlastná.

O mnoho storočí neskôr prax prijímania na ruku, ktorá bola v patristickom období "neutrálna", prijali protestantskí reformátori s jasným doktrinálnym podtextom. Podľa Martina Bucera, propagátora anglikánskej "reformy", za to, že sa prijímanie nepodáva na ruku, vďačíme protestantskému odmietnutiu dvoch [katolíckych] "povier" - "falošnej úcty", ktorá sa tejto sviatosti údajne pripisuje, a "zvráteného presvedčenia", že ruky služobníkov sú svätejšie ako ruky laikov v dôsledku pomazania, ktoré dostávajú pri obrade vysviacky. Od tohto momentu má úkon prijímania na ruku výrazne polemický význam protikladu k prijímaniu na jazyk ako vyjadrenie protikladnej náuky v dvoch základných bodoch, ktoré odlišujú protestantskú vieru od katolíckej: skutočná prítomnosť a kňazstvo. Od tejto chvíle nemožno tento dôsledok ignorovať.

Keď sa teda v druhej polovici 20. storočia začala v katolíckych kruhoch šíriť prax prijímania na ruku, nešlo o obyčajný návrat k starobylému zvyku. Nie je teda náhoda, že, ako dokazuje Msgr. Laise, práve na jednom z prvých miest, kde sa zneužilo prijímanie na ruku, bol krátko predtým, ako sa tak stalo, vydaný "Nový katechizmus" (známy "Holandský katechizmus"), do ktorého bola Svätá stolica nútená urobiť množstvo úprav (14 väčších a 45 menších), aby opravila závažné doktrinálne chyby. V tomto texte, ktorý vznikol na objednávku holandských biskupov a bol predložený prostredníctvom "kolektívneho pastierskeho listu", sa spochybňovala reálna a podstatná prítomnosť Krista v Eucharistii, podávalo sa neprípustné vysvetlenie transsubstanciácie a popierala sa akákoľvek forma prítomnosti Ježiša Krista v čiastočkách alebo polámaných úlomkoch hostie po konsekrácii. Okrem toho učenie holandského katechizmu spôsobuje zmätok v otázke rozdielu medzi spoločným kňazstvom pokrstených a hierarchickým kňazstvom vysvätených.

Tretím aspektom, ktorý zosnulý argentínsky prelát využíva na to, aby zdôraznil, je, že aj tam, kde je povolené prijímanie na ruku, nejde jednoducho o "dodatočnú možnosť" navrhovanú Cirkvou, ktorá má rovnakú hodnotu ako existujúca prax prijímania na jazyk.

V skutočnosti postoj Svätej stolice k spôsobu prijímania svätého prijímania nie je ľahostajný: aj na tých miestach, kde bol prijatý indult, prijímanie na jazyk zostáva jediným spôsobom povoleným právom Cirkvi a jednoznačne sa odporúča, zatiaľ čo prijímanie na ruku sa len toleruje (a to ako dôsledok toho, čo Laise nazýva "najvážnejšou neposlušnosťou voči pápežskej autorite v poslednom čase"). Okrem toho prijímanie na ruku si vyžaduje dodržiavanie viacerých bezpečnostných opatrení, najmä pokiaľ ide o udržiavanie čistoty rúk a dávanie pozor na čiastočky hostie na ruke (požiadavky, ktoré sa v praxi málokedy zohľadňujú).

Mons. Nicola Bux, bývalý poradca Kongregácie pre náuku viery

www.newdailycompass.com