POTREBUJEME VIAC FILIPOV NERI

Na kresťanskom Východe je jurodivý ikonickou postavou. Nejde o konvenčný druh svätosti, ale o taký, ktorý sa usiluje drsne prevrátiť stoly konvencií, aby pripravil miesto pre Božské. „Svätý blázon“ si získava úctu úprimných veriacich tým, že učí pravdu o veciach „za každú cenu“, hoci často pôsobí polonahý a chudobný, hovorí priamo bez ohľadu na vážnosť pred ľuďmi a správa sa nepredvídateľne. Tento závoj šialenstva často pomáha skryť ich pravú svätosť, ktorá je viditeľná len Bohu – a tým aj chránená.

Západná tradícia, postavená na pilieroch scholastiky a tomistickej teológie sa s myšlienkou svätého blázna ako božského učiteľa cíti menej pohodlne. Samozrejme, máme svojich Františkov z Assisi a Benediktov Jozefov Labre, ale v mnohých ohľadoch sa od tradície jurodivých líšia. Existuje však jeden svätec Západu, ktorý bol skutočne jedinečný vo svojom prístupe, ako privádzať ľudí ku Kristovi, a ktorý zdieľal spoločného ducha so svojimi svätými bratmi bláznami z Východu. Tým mužom bol Filip Neri.

Patrón Ríma, humoru a radosti, Filip sa narodil do kultúry, ktorá sa príliš nelíšila od tej našej. Rím v 16. storočí bol po plienení v roku 1527 ochromený duchom letargie a kultúrneho posttraumatického stresu a náboženský život bol na nízkej úrovni tak medzi klérom, ako aj laikmi. Ako chlapec a mladík Filip často odchádzal do katakomb sv. Sebastiána, do vzdialenej kaplnky na Monte Cassino a na iné tiché miesta, aby sa modlil.

Ako laik vo svojich neskorých dvadsiatych rokoch, ešte predtým ako prijal kňazské svätenie vo svojej tridsiatke  (a aj to len na naliehanie svojho spovedníka), mal Filip mystickú skúsenosť milosti v modlitbe, pri ktorej mu do úst vošla ohnivá guľa a prenikla do srdca; nešlo o obraznú udalosť – jeho srdce sa fyzicky zväčšilo na dvojnásobok svojej veľkosti a pritom mu zlomilo dve rebrá. Počas celého života zažíval extázy tak intenzívne, že si musel so sebou nosiť knihu vtipov, z ktorej čítaval, aby sa „vrátil späť na zem“.

Vo Filipovi je azda čosi z nezmyselnej povahy prísneho Majstra z Orientu, ktorý zručne privádza svojho žiaka k osvieteniu pomocou akéhosi rébusu, ktorý – ako blesk – pretrhne žiakovu predstavu svätosti v prospech tej skutočnej a navždy ho zmení. Príkladom toho je, keď Filip vyhodil istého kňaza z Kongregácie a nikdy mu nepovedal, čoho sa podľa neho dopustil. Niekoľko dní sa Filip ani nepohol, ale potom náhle povedal, že mu odpúšťa a že „sa už nikdy nesmie tak správať“. Čo presne urobil, zostane navždy záhadou pre vďačného, no zmäteného kňaza.

Filip bol doma medzi mužmi i ženami, chlapcami i dievčatami, veľmožmi i chudobnými. Filip bol živým stelesnením „personalizmu“ ešte predtým, než mu pápež sv. Ján Pavol II. dal meno. Miloval svoje ústranie, to áno. Ale aj keď ho niekto vyrušil, dokázal „opustiť Krista pre Krista“ a ísť za tým, kto ho volal. Ako poznamenal kardinál Newman: „Čokoľvek bolo presné a systematické, to sa mu nepáčilo … nehľadal tak seba, ako skôr priťahoval ich k sebe.“ A ľudí priťahoval. Filipov priateľ Fabrizio de’ Massimi poznamenal: „Bol taký láskavý, že k sebe priťahoval celý svet tým najúžasnejším spôsobom, aký si len možno predstaviť.“

Filip mal spočiatku túžbu stať sa misionárom a krstiť pohanov ako jeho súčasníci sv. Ignác z Loyoly a sv. František Xaverský, no učený rehoľník mu povedal: „Rím bude tvoja India.“ Keď bol vysvätený, spovednica sa stala stredobodom jeho misijného poľa a trávil nespočetné hodiny s radosťou počúvaním a rozhrešovaním hriechov kardinálov i obyčajných slúžok. Jeho misiou bolo „nanovo“- evanjelizovať už pokrstených.

Filip nemal osnovu ani scenár, keď sa na uliciach Ríma púšťal do rozhovorov s bankármi a podnikateľmi – všetko, čo robil, vychádzalo z modlitby a postoja „prečo nie?“. Nepociťoval ani potrebu čakať na schválenie od cirkevných autorít, aby mohol pozývať ľudí do svojej izby, kde čítali, modlili sa, spievali a viedli rozhovory – čo bolo predzvesťou založenia Oratória. Bol to organický proces, ktorý bol úplne prirodzený a cnostný, pretože Filip sám bol prirodzený a cnostný.

V dobe, v ktorej dnes žijeme, keď sú škandály a zneužívanie v kňazských radoch tak často prítomné v správach, môže sa Filipova prax stretávania sa s mladými mužmi v jeho súkromnej izbe (a dokonca nechávania im kľúča) zdať nevhodná alebo postrádajúca diskrétnosť. Malo by to však byť skôr svedectvom o svätcovom charaktere, že to nikdy nebolo príčinou pohoršenia. Lebo ako Dávid, žalmista, aj Filip dostal od Pána čisté srdce (porov. Ž 51,10). Je to pokušenie našej skazenej generácie vrhať akýkoľvek tieň na svätcov dobrý rozum, pretože Filipova čistota bola bezúhonná a poskytovala mu takéto neformálne príležitosti. Zneužiť takú dôveru by mu ani nenapadlo, a práve to mu vyslúžilo ušľachtilú náklonnosť tých mladých mužov, ktorých priviedol do Pánovho stáda.

V dnešnej Rímskej cirkvi máme našich charizmatikov a tradicionalistov, našich kňazov vystupujúcich na pódiách a, samozrejme, našich skrytých svätých mužov a ženy, ktorí žijú ako pustovníci. Nechýba nám ani online katechéza pre laikov, ani množstvo farských programov na oživenie viery.

To, čo by nám však mohlo prospieť v našom občas príliš scholastickom a nadmerne naplánovanom prístupe k viere, je „sväté bláznovstvo“ jednoduchých mužov, ako bol Filip Neri, ktorý k Pánovej bohatej žatve pristupoval „na 100 % lokálne a organicky“. Nikdy sa nebral príliš vážne a bol podozrievavý voči tým, ktorí to robili. Zachovával jednoduchosť a kládol dôraz na modlitbu, Písmo, spoločenstvo a sviatosti ako základy pre Oratóriá, ktoré dnes možno nájsť po celom svete. Filipovo pôsobenie bolo pohodlným personalizmom – ani príliš intelektuálnym, ani príliš zložitým – ktorý priťahoval ľudí k nemu ako k prvej zastávke na ceste k hlbšiemu poznaniu Pána Ježiša. Na sviatok svätého Filipa Neriho ho nasledujme v tom, že nebudeme čakať na povolenie konať dobro.

Rob Marco

https://www.catholicworldreport.com/2025/05/26/why-we-need-more-philip-neris/