NICEA (325): KONCIL, OD KTORÉHO ZÁLEŽALO PREŽITIE ALEBO ZÁNIK KRESŤANSTVA

Možno ste si to nevšimli. Ale už asi šesťdesiat rokov prebieha v Cirkvi urputný boj, niečo podobné jakobínskej revolúcii. Jeho vznik, samozrejme, súvisí s jedným veľmi významným historickým podujatím. No už len jeho spomenutie by vyvolalo okamžité pohoršenie – preto to neurobím. (Takto teda vyzerá „synodálne načúvanie“? Mám podozrenie, že Orwell mal pravdu v Zvieracej farme: „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.“)

Na jednej strane stoja hrdinskí katolíci, ktorí si vážia bohatstvo svojej Cirkvi – jej metafyzické základy, neomylné učenie, starobylú liturgiu a zbožnosť. Na druhej strane je skupinka horlivcov, ktorí sa usilujú pretvoriť vieru tak, že z nej zostane len bledý tieň toho, čím bola kedysi. Verní katolíci trpia pod ťažkou čižmou tejto skupiny buričov už viac než polstoročie. Ich projektom je veľkolepé prepracovanie Nicejsko-carihradského vyznania viery – ak nie rovno jeho úplné a definitívne odvrhnutie do odpadkov dejín.

Potrebujete dôkaz? Stačí si pozrieť kardinála Tagleho, ako nedávno tancoval po javisku v kostýme a spieval Lennonovu pesničku Imagine.

Nicejské vyznanie je rozhodujúcou ranou tomuto zženštilému falzifikátu viery. Jeho články stoja ako mohutný alpský masív – každý vrchol je majestátnejší a vznešenejší než ten predchádzajúci. Koľko farských spoločenstiev si tento rok pripomenie toto významné výročie? Koľko sa bude radovať z jeho sily? Koľko ho oslávi ako výzvu k hrdinskému zápasu na jeho obranu? Koľko bude stáť v úžase pred svätcami tisícročí, ktorí pre jeho obranu podstúpili nevýslovné muky a smrť?

A koľkí budú s nadšením nasledovať svätého Mikuláša, ktorý neváhal udrieť Ária – úhlavného nepriateľa spásonosnej nicejskej katolíckej viery?

Ak iní nebudú – my musíme!

Pozdvihnime horiace pochodne a vznášajme svoje hlasy, až zachrípnu. Všetko z vďaky za nicejské články viery, ktoré sú pevnými stupňami rebríka do Raja.

Keby si bol v máji roku 325 prítomný v Nicei, pravdepodobne by si ronil slzy.

Stojac medzi zástupmi ďalších katolíkov, bol by si svedkom, ako sa biskupi, odetý do kráľovských rúch, uberajú v zástupe do veľkej katedrály v Nicei. Euzébius z Cézarey odhaduje, že do hlavného chrámu a cisárskej auly Konštantína, kde sa mal konať koncil, slávnostne vstúpilo 318 biskupov.

To by však nebolo tým hlavným dôvodom tvojich sĺz. Bol to pohľad na biskupov, ktorí utrpeli sadistické krutosti pre svätú vieru z rúk Rímskej ríše za vlády Maximina a Licinia. Mnohí z nich krívali – mučitelia im roztrhali údy. Tvoj pohľad by zmeravel pri pohľade na biskupa Pafnucia z Horných Téb, ktorému chýbali oči – rímski vojaci z pretoránskej gardy mu ich vypichli, pretože odmietol zaprieť svätú vieru.

Táto procesia do chrámu v Nicei bola pochodom duchovných titanov. Pramálo im záležalo na uznaní sveta alebo na istých pozíciách. Jedinou istotou, po ktorej túžili, bola Kristova útecha.

Nasledovali dlhé rokovania. Veľmi dlhé rokovania. Otcovia koncilu si totiž uvedomovali, že spása ľudského pokolenia závisí od absolútnej presnosti každého jedného slova ich dogmatických formulácií. Títo výnimoční biskupi chápali, že ich svätou povinnosťou je jednoducho „odovzdať to, čo prijali“ (v latinskom význame traditio; porov. 1 Kor 4,7; 15,1; Flp 4,9; 2 Sol 3,6). Neodvážili by sa to zmeniť, niečo pridať, ubrať, zriediť či umlčať.

Táto slávnostná povinnosť im tkvela v svedomí s desivou vážnosťou – aby sa ten neoceniteľný poklad viery nezatemnil. Uvedomovali si, že dogmatické formulácie sú vytesané do základu, ktorý bude navždy základom katolíckej viery. A to ich všetkých napĺňalo svätou bázňou.

Paul Claudel dáva nezabudnuteľný, poetický výraz zem otrasajúcej vážnosti toho, čo títo nicejskí biskupi vykonali:

„Keď v mojom dedinskom kostole počujem, ako sa recituje Krédo, článok po článku, drsným hlasom sólistu, ktorému odpovedá naivné kvílenie malých dievčatiek, chvejem sa vnútorným vytržením: zdá sa mi, že som prítomný pri stvorení sveta. Poznám cenu každého jedného z týchto článkov, vytlačených vo večnej pravde. S akým trhaním neba a zeme, akými riekami krvi, akým úsilím, akým duševným pôrodom a s akou pretekajúcou milosťou sa zrodili.

Vidím, ako sa tie veľké masy dogiem vynárajú a formujú predo mnou jednu po druhej; vidím, ako človek bolestivo zápasí a napokon sa mu podarí vytrhnúť zo svojho vlastného srdca to konečné vyznanie. Je to ako katedrála, nehybná a predsa napredujúca so všetkými svojimi stĺpmi od brány až po svätyňu.“

Claudela môže prekonať jedine Chesterton. Tu sú jeho vzletné slová z knihy Orthodoxia. Každý katolík ich pravdepodobne čítal znova a znova, s tlčúcim srdcom. Jeho próza je taká krásna, taká elektrizujúca, že si zaslúži nielen opakovanie, ale aj memorovanie:

„A napokon, to najdôležitejšie – práve to vysvetľuje, čo je také nevysvetliteľné pre všetkých moderných kritikov dejín kresťanstva. Mám na mysli tie obludné vojny o zdanlivo nepatrné teologické otázky, tie zemetrasenia emócií kvôli gestu alebo slovu. Bola to len otázka centimetra – ale centimeter znamená všetko, keď balansujete.

Cirkev si nemohla dovoliť odchýliť sa ani o vlas v niektorých veciach, ak mala pokračovať vo svojom veľkom a odvážnom experimente nepravidelnej rovnováhy. Raz nech sa jedna myšlienka stane menej silnou – a nejaká iná sa stane príliš silnou.

Nebolo to stádo oviec, ktoré kresťanský pastier viedol, ale stádo býkov a tigrov, strašných ideálov a spaľujúcich doktrín – každá z nich dosť silná na to, aby sa stala falošným náboženstvom a spustošila svet.

Pamätajme, že Cirkev napredovala práve kvôli nebezpečným myšlienkam: bola to krotiteľka levov.

Myšlienka narodenia skrze Ducha Svätého, smrti božskej bytosti, odpustenia hriechov, naplnenia proroctiev – to sú myšlienky, ktoré, ako každý uzná, potrebujú len dotyk, aby sa z nich stalo niečo rúhavé alebo zúrivé.“

Chesterton pokračuje historickou a teologickou presnosťou, spojenou s ohromujúcim vhľadom:

„Najmenší spoj mohol byť uvoľnený zákernosťami Stredozemného sveta – a lev dedičného pesimizmu by pretrhol svoje reťaze v zabudnutých lesoch severu.

…Stačí si všimnúť, že ak by sa urobila drobná chyba v doktríne, urobili by sa obrovské chyby v ľudskom šťastí. Nesprávne formulovaná veta o povahe symbolizmu by bola zničila všetky najlepšie sochy v Európe. Prešľap v definíciách by mohol zastaviť všetky tance, mohol by zvädnúť všetky vianočné stromčeky alebo rozbiť všetky veľkonočné vajíčka.

Doktríny bolo treba definovať v presných hraniciach – už len preto, aby človek mohol vychutnávať všeobecnú ľudskú slobodu. Cirkev musela byť opatrná – len aby svet mohol byť ľahkovážny.“

A potom zakončuje s bombastickým crescendom, ako údery činelov:

„Toto je strhujúca romanca ortodoxie. Ľudia si osvojili hlúpy zvyk hovoriť o ortodoxii ako o niečom ťažkopádnom, fádnom a bezpečnom. Nikdy nebolo nič také nebezpečné ani také vzrušujúce ako ortodoxia.

Bola to triezvosť – a byť triezvy je dramatickejšie než byť šialený.

Bola to rovnováha človeka za šialene cválajúcimi koňmi – ktorý sa zdá, že sa nakláňa sem a tam, no v každej pozícii má gráciu sochy a presnosť aritmetiky. Uhýbala vľavo i vpravo, tak presne, aby sa vyhla obrovským prekážkam.

…Na jednej strane zanechala obrovský masív arianizmu, podopieraný všetkými svetskými mocami, aby kresťanstvo urobil príliš svetským. V nasledujúcom okamihu sa uhýbala, aby sa vyhla orientalizmu, ktorý by ho urobil príliš nesvetským. Ortodoxná Cirkev nikdy nešla poslušnou cestou ani neprijala konvencie: ortodoxná Cirkev nikdy nebola „úctyhodná“.

Je ľahké byť bláznom; je ľahké byť heretikom. Vždy je ľahké nechať vek ísť si vlastnou hlavou. Ťažké je udržať si tú svoju.

Spadnúť do niektorého z módnych výstrelkov – od gnosticizmu po kresťanskú vedu – by bolo skutočne samozrejmé a mdlé. Ale vyhnúť sa im všetkým – to bola víriaca dobrodružná jazda: a v mojom videní nebeský voz letí hromovito vekmi, mdlá heréza rozvalená a zničená, divoká pravda kolíše, ale stojí.“

Keď s radosťou oslavujeme 1700. výročie tohto epochálneho koncilu, odvrhnime hlúposti, ktoré sa snažili nahradiť doktrinálny katolicizmus. Otcovia koncilu v Nicei prišli na koncil zmrzačení – ako trofeje svojej hrdinskej obrany viery.

Porovnajme to mnohými našimi súčasnými hierarchami, ktorí nosia slnečný úsmev kompromisu, dúfajúc, že ich svet bude milovať – hoci sami neprejavujú žiadnu lásku k pravde.

Nie my. Nikdy my.

otec John A. Perricone

https://crisismagazine.com/opinion/the-council-of-nicaea-at-1700-years-old