KÝM BOL PÁPEŽ LEV XIII.?
Pápež Lev XIII, jeden z najväčších pápežov posledných storočí, vyšiel z mediálneho zabudnutia, do ktorého sa dostal už dávno, a to vďaka pápežovi Prevostovi, ktorý sa rozhodol prijať toto meno s archaickým zafarbením a veľmi významnou históriou v dejinách Cirkvi.
Ale kým bol Lev XIII?
Bol pápežom, ktorý nasledoval po Piovi IX. (1846 – 1878), jednom z najviac nenávidených a opovrhovaných pápežov zo strany antikresťanských síl. Gioacchino Pecci, rodák z Carpineto Romano viedol Cirkev počas dlhého dvadsaťpäťročného pontifikátu: od roku 1878 do roku 1903. Roky jeho pontifikátu boli pre Cirkev veľmi náročné. Pre talianskych katolíkov to boli roky marginalizácie: boli občanmi druhej kategórie v krajine, ktorej civilizácia bola viac než ktorákoľvek iná zaviazaná kresťanstvu – vyhnancami vo vlastnej vlasti. Napriek tomu Cirkev pokračovala vo svojom poslaní, vedená pápežom, ktorý ju uviedol do nového storočia.
Už v mladosti sa Gioacchino Pecci prejavil ako mimoriadne nadaný chlapec so zvláštnym sklonom k štúdiu latinčiny a začal sa vzdelávať pod vedením domácich učiteľov v rodinnom dome. Bol synom vysokopostaveného úradníka Pápežského štátu a okrem vrodeného ducha služby Cirkvi oplýval aj hlbokou spiritualitou. Už ako mladý pocítil povolanie ku kňazstvu, na ktoré ho predchádzal brat, ktorý sa stal jezuitom. Po vysviacke bol okamžite poverený významnými úlohami. V roku 1838 ho pápež Gregor XVI. vyslal ako delegáta do Beneventa, mesta, ktoré patrilo k Pápežskému štátu. Mladý Pecci tu dokázal preukázať svoje schopnosti dobrého správcu. Dňa 8. júna 1841 ho Gregor XVI. vymenoval za apoštolského delegáta v Spolete, kde však zotrval iba mesiac, pretože v dôsledku uprázdnenia biskupského stolca v Perugii bol 12. júla vymenovaný za apoštolského delegáta hlavného mesta regiónu Umbria. Mal vtedy len tridsaťjeden rokov. Už po dvoch rokoch bol vysvätený za biskupa a začal diplomatickú službu, na ktorú sa pripravoval už počas štúdií. Bol následne vymenovaný za apoštolského nuncia v Belgicku. Táto misia trvala len tri roky, pretože jeho otvorená podpora belgickému episkopátu, ktorý bol v konflikte s vládou ohľadom škôl a slobody katolíckeho vzdelávania, viedla k kategorickej požiadavke vlády na jeho odvolanie. Svätá stolica bola nútená tento nátlak prijať a povolala ho späť do Ríma. Vatikánski zástancovia zmieru a kompromisov za každú cenu považovali Mons. Pecciho za nevhodného na pokračovanie v diplomatickej službe Svätej stolice. Preto mu bola zverená diecézna funkcia a stal sa biskupom diecézy Perugia.
Od prvých rokov svojho pôsobenia sa prejavil ako výborný biskup: jeho hlavnou starosťou bola formácia kňazov. Zastával názor, že kňazi diecézy potrebujú nielen teologickú, ale aj vedeckú, historickú a filozofickú prípravu. Osobitnú pozornosť venoval semináru, ktorého študijné programy prepracoval, pričom čerpal aj zo skúseností nadobudnutých počas pobytu v Belgicku. V roku 1866 zverejnil aj inštrukciu o správaní duchovenstva, v ktorej vyzýval kňazov k „pevnému, premyslenému a vytrvalému štúdiu“. V tých rokoch, napriek zložitým vzťahom s novým Talianskym štátom, dokázal vo svojej diecéze postaviť približne päťdesiat kostolov a uskutočniť mnohé ďalšie charitatívne diela. Mons. Pecci musel čeliť nepríjemným situáciám vo svojej diecéze, kde pôsobili prostredia veľmi nepriateľské voči Cirkvi. Vyhýbal sa konfrontačnému prístupu a zvolil pastoračný štýl zameraný predovšetkým na náboženskú rovinu, pričom sa snažil nevstupovať do politických sporov.
Mal miernu povahu, gentlemanské vystupovanie a hlbokú duchovnosť: chcel odpovedať na náboženské potreby veriacich a zároveň vychovať klérus schopný čeliť úlohám, ktoré vyplývali zo spoločenských a politických zmien.Viedol diecézu v Perugii celých tridsaťdva rokov a počas tohto obdobia bol tiež menovaný za kardinála. V roku 1876 požiadal zo zdravotných dôvodov o uvoľnenie z vedenia diecézy a návrat do Ríma. Jeho žiadosti bolo vyhovené a bol vymenovaný za kardinála komorníka. O dva roky neskôr zomrel pápež Pius IX., a Cirkev čakala náročná voľba jeho nástupcu.
Vzhľadom na napätú politickú a ideologickú situáciu niektorí navrhovali, aby sa samotné konkláve konalo mimo Ríma. Európska diplomacia vyvíjala značný tlak na kolégium kardinálov, aby zvolilo umierneného kandidáta, ktorý by pomohol zmierniť konflikty, ktoré poznačili posledné roky pontifikátu Pia IX. Už pri prvom hlasovaní sa ukázala jasná orientácia v prospech kardinála Pecciho, ktorý bol medzi ostatnými kardinálmi dobre známy a vážený. Jeho chatrné zdravie viedlo mnohých k predpokladu, že pôjde o prechodný pontifikát – čo kardinálom v danom čase vyhovovalo. V skutočnosti však, ako sa ukázalo, išlo o dlhý pontifikát, bohatý na významné doktrinálne vyhlásenia.
Lev XIII. je dodnes známy ako „pápež encyklík“, keďže ich vydal až 86. Vo svojej encyklike Immortale Dei z roku 1885 sa venoval problematike postavenia katolíkov v moderných spoločnostiach, pričom rozvinul aj tému vzťahu medzi vierou a vedou a jasne vyhlásil, že medzi nimi neexistuje žiadny rozpor. Jeho najznámejšou encyklikou sa však stala Rerum novarum z roku 1891, ktorou položil základy modernej sociálnej náuky Cirkvi. Tento dokument vzbudil veľký záujem v celom katolíckom svete, pretože umožnil katolíkom čeliť výzvam moderny – od priemyselnej revolúcie až po socializmus. Rerum novarum sa zaoberala otázkou práv a povinností kapitálu a práce, pričom sa pokúsila o stredný postoj medzi socialisticko-revolučnými postojmi na jednej strane a liberálno-kapitalistickým ekonomickým myslením na strane druhej. Týmto spôsobom otvorila cestu k ďalšej reflexii o otázkach práce v modernom svete – na túto líniu nadviazala v roku 1931 encyklika Quadragesimo anno Pia XI. a v roku 1991, pri storočnici jej vydania, Centesimus annus Jána Pavla II. V Rerum novarum Lev XIII. zdôraznil zásadný princíp spolupráce medzi spoločenskými vrstvami:
„Tak ako sa v ľudskom tele jednotlivé údy navzájom dopĺňajú a vytvárajú harmonické vzťahy, ktoré právom nazývame symetriou, tak aj príroda vyžaduje, aby sa spoločenské triedy navzájom dopĺňali a vzájomnou spoluprácou dosiahli spravodlivú rovnováhu.”
V živote pápeža Leva XIII. nastala jedna mimoriadne zvláštna udalosť: v roku 1884 zažil mystické videnie, ktoré ním hlboko otriaslo. Ráno 13. októbra, počas slávenia svätej omše v Kaplnke Pavla Vatikánskeho paláca, sa zrazu na niekoľko minút úplne strnul. Po chvíli, so zjavne otraseným výrazom, sa rýchlo vrátil do svojho pracovne. Prítomní sa obávali, že ho postihla nejaká zdravotná príhoda, no krátko nato si Lev XIII. zavolal prefekta Kongregácie pre rítus a odovzdal mu rukopis práve zloženej modlitby s príkazom, aby bola zaradená do liturgickej praxe. Išlo o modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi, ktorá prosí o ochranu Cirkvi a všetkých veriacich pred vážnymi duchovnými nebezpečenstvami. Pápež nariadil, aby sa táto modlitba prednášala po každej svätej omši – a skutočne sa tak dialo až do liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá túto prax, žiaľ, z neznámych dôvodov zrušila.
Lev XIII. viedol život pozoruhodnej jednoduchej a striedmej zbožnosti, priam asketickej, čo bolo viditeľné aj na jeho štíhlej a na pohľad krehkej postave. Napriek tomu sa dožil mimoriadne vysokého veku – zomrel v roku 1903 ako 93-ročný. Žiadny iný pápež pred ním nevykonával svoj úrad až do takého vysokého veku. Práve táto osobnosť inšpirovala kardinála Roberta Prevosta pri výbere mena „Lev“. Ostáva dúfať, že ho Lev XIII. bude inšpirovať nielen menom, ale aj v celej pastoračnej službe.
Paolo Gulisano
https://www.aldomariavalli.it/2025/05/17/profilo-di-leone-xiii-il-pontefice-a-cui-si-ispira-papa-leone-xiv/