NOVÝ VEK CIRKVI?
Christopher Dawson (1889–1970), konvertita na katolícku vieru a významný historik kultúry, odmietal trojité rozdelenie dejín – či už sekulárnych, alebo cirkevných – na rané, stredoveké a novoveké obdobie. Podľa jeho vzdelaného úsudku existuje v dejinách Cirkvi šesť vekov, z ktorých každý trvá približne tri až štyri storočia. „Každý z nich sa začína a končí krízou,“ píše v jednej zo svojich posledných kníh The Historic Reality of Christian Culture (Historická realita kresťanskej kultúry). Z bodu krízy potom každý vek (okrem toho prvého, ktorý trvá od Turíc po obrátenie Konštantína) prechádza troma fázami: rastom a potom úpadkom. Tento vzorec zahŕňa:
intenzívnu duchovnú činnosť a zrod nových apoštolátov,
úspechy v Cirkvi a v kultúre,
útoky nepriateľov – zvnútra aj zvonka – ktoré tieto úspechy oslabujú alebo ničia.
Ak vás zaujíma konkrétny prehľad týchto šiestich vekov, odporúčam si prečítať túto krátku knihu. Momentálne si však zaslúži osobitnú pozornosť práve šiesty vek, ktorý podľa Dawsona začal krízou Francúzskej revolúcie a pokračoval ešte v čase jeho písania. Dawson opisuje roky po revolúcii ako „atmosféru porážky a katastrofy“:
Všetko muselo byť nanovo vybudované od základov. Rehoľné rády a kláštory, katolícke univerzity a školy a – čo nie je najmenej dôležité – zahraničné misie boli buď zničené, alebo zredukované na chudobu a bezmocnosť. Najhoršie zo všetkého bolo, že Cirkev bola naďalej spájaná s nepopulárnou politickou reakciou a s tradíciou ancien régime.
Znie vám to povedome?
Podľa Dawsonových kritérií by sme mohli považovať aj krízu v katolíckej praxi, teológii, vzdelávaní a spoločenskom postavení, ktorá začala po Druhom vatikánskom koncile, za začiatok nového veku Cirkvi. To, čo sa stalo v roku 1789, sa podľa všetkého zopakovalo v 60. rokoch 20. storočia – tentoraz však útoky prichádzali najmä zvnútra Cirkvi.
Kríza po koncile vyvolala prudké zmeny v každej oblasti katolíckeho života, natoľko, že sa Cirkev mnohým javila, akoby vstupovala do úplne nového veku. Teológ Karl Rahner, ktorý zrejme Dawsona nečítal, to tak aj vnímal: nazval Druhý vatikánsky koncil úsvitom tretieho veku Cirkvi.
Ale Dawsonove kritériá pre začiatok nového historického veku vyžadujú po kríze určitý typ odpovede: duchovnú reakciu, sprevádzanú novými apoštolskými iniciatívami, ktoré vrátia Cirkev k jej evanjeliovému jadru. Tieto duchovné skutky potom postupne formujú daný vek tým, že prinášajú ovocie – v Cirkvi aj v kultúre.
Aj keď diela tohto nového veku nie sú (zatiaľ) tak dramatické ako činnosť sv. Františka alebo reformné hnutia počas protireformácie, duch apoštolátu, ktorý by mohol označiť začiatok siedmeho veku Cirkvi, sa už začal prejavovať podľa toho, čo koncil zamýšľal: návrat k Písmu a Tradícii, ktoré majú priviesť sekulárnych ľudí a skeptikov k jednote s Kristom.
Hlavnou postavou tohto nového veku je sv. Ján Pavol II. A jeho meno znie: Nová evanjelizácia.
Apoštolské diela tohto veku sú fyzické aj digitálne, osobné aj virtuálne. Zasahujú celé spektrum moderného života: vydavateľstvá, online platformy, think-tanky, liturgické inštitúty, obnova sakrálneho umenia a hudby, verné katolícke školy a univerzity, nové rehoľné komunity – tradičné v podstate, ale moderné vo výraze.
Na začiatku tohto veku ešte nevidíme ovocie. Aj v časoch obnovy rastie burina spolu s pšenicou – v každom ročnom období, v každej pôde. Dawson upozorňuje, že medzi duchovným siatím a kultúrnym zberom je vždy časové oneskorenie:
„Dnešné duchovné úspechy nachádzajú svoj spoločenský výraz v kultúrnych úspechoch zajtrajška.“
Ako oddaný študent histórie by Dawson pravdepodobne váhal pomenovať nový historický vek, kým v ňom ešte žijeme. No keďže pre katolíka „všetky veky Cirkvi a všetky formy kresťanskej kultúry tvoria jeden živý celok, na ktorom stále máme účasť ako na súčasnej realite“, myslím, že by nám Dawson odpustil, ak chceme pomenovať svoje miesto v dejinách.
Naše nadšenie, energia a odhodlanie vrcholia vtedy, keď cítime, že čas, v ktorom žijeme, je náš čas. A práve vtedy plníme svoje povolanie v príbehu dejín spásy.
Tento príbeh je najväčší príbeh, aký bol kedy vyrozprávaný. Dawsonov veľký súčasník, J.R.R. Tolkien, vyjadril túžbu poznať našu jedinečnú úlohu v príbehu, ktorý nás presahuje, keď Sam a Frodo vystupujú po schodoch Temnej veže:
Sam sa opýta: „Zaujímalo by ma, do akého príbehu sme sa to dostali?“
Frodo odpovedá: „Aj mňa to zaujíma. Ale neviem. A taký je pravý príbeh. Zober si niekoho, koho máš rád. Možno vieš alebo tušíš, ako to skončí – šťastne alebo smutne – ale ľudia v ňom to nevedia. A ani by si nechcel, aby to vedeli.“
Vtom si Sam uvedomí, že on a Frodo sú súčasťou veľkého príbehu, ktorý začal už dávno: „Ten príbeh pokračuje. Veľké príbehy predsa nikdy nekončia, však?“
„Nie, ako príbehy nekončia,“ povedal Frodo. „Ale ľudia v nich prichádzajú a odchádzajú, keď sa ich úloha skončí. Naša úloha skončí neskôr – alebo aj skôr.“
Prispieť do príbehu spásy, ktorý sa píše v siedmej kapitole, či veku Cirkvi, je úlohou dnešného katolíckeho učeníka. Ďalšie veky budú čítať to, čo sme postavili – bez toho, aby poznali naše mená. A keď hráme svoju úlohu v reálnom čase, prirodzene veríme, že náš vek je ten najväčší a že naše skutky sú tie najdôležitejšie.
Ale Dawson aj Tolkien vedeli lepšie: služobník nie je väčší ako jeho Pán. V dlhom pochode dejín je to Kristov príbeh – nie tvoj alebo môj – ktorý má skutočný a trvalý význam.
Preto sa ponáhľajme k svojej malej úlohe v tomto siedmom veku, vedomí si, že Kristus už príbeh napísal – no nedovedie ho do konca bez našej najlepšej snahy.
David G Bonagura, Jr.
https://www.thecatholicthing.org/2025/07/31/a-new-age-of-the-church/