JUBILEJNÝ ROK: BOH VOLÁ PODĽA MENA NIE PODĽA ORIENTÁCIE

Dňa 6. septembra 2025 sa podľa oficiálneho kalendára Jubilea uskutoční podujatie s názvom: „Jubileum združenia La Tenda di Gionata a ďalších združení“.

Formulácia je zámerne všeobecná, no v skutočnosti ide o podujatie, ktoré sa už verejne prezentuje ako tzv. „LGBTQ+ jubileum“.

Tento fakt nie je len prekvapujúci, ale znepokojujúci – nie preto, že sa niektorí ľudia zhromaždia na modlitbu na Námestí sv. Petra (to je vždy vítané a žiaduce pre každého), ale pre logiku, ktorá stojí za organizáciou a samotným pomenovaním tohto podujatia.

Identifikovať ľudí podľa nálepiek: kultúrne zblúdenie

Otázka teda nie je „kto sa modlí“, ale ako a prečo sa vytvára naratívny rámec, založený na sexuálnej orientácii.

Je prirodzené sa spýtať:

Existuje jubileum pre heterosexuálne osoby?

Táto provokatívna otázka má poukázať na nezmyselnosť takéhoto kategorizovania.

Cirkev sa nikdy nepozerala na človeka cez tieto sociologické označenia.

Vždy, keď Cirkev preberala klasifikačné kritériá spoločnosti – či už politické, ekonomické alebo sexuálne – viedlo to k skresleniu samotnej reality viery.

Pretože milosť nepôsobí na sociologické identity, ale na konkrétne osoby.

Židovský filozof a teológ Martin Buber napísal:

„Najpravdivejšou realitou bytia je stretnutie Ja s Ty.“

Nie Ja s kategóriou.

Nie Ja s nálepkou.

Ale tvár s tvárou, osoba s osobou.

A vždy, keď osoba zmizne za skratkou alebo za vlajkou, vytráca sa aj vzťah s Bohom.

Inklúzia alebo vytváranie get?

Tieto podujatia sa prezentujú — a často aj prežívajú — ako prejav inklúzie.

Ale je to skutočne inklúzia, ak vyrastá zo segmentácie?

Alebo ide skôr o aktualizovanú formu symbolickej getoizácie?

Pretože identifikovať osobu na základe jej sexuálnej orientácie znamená zredukovať ju na jeden čiastkový aspekt jej existencie. A to je nielen zjednodušujúce, ale aj psychologicky nebezpečné. Psychiater Viktor Frankl, zakladateľ logoterapie, to pripomínal s dôrazom:

„Človek je niečo viac ako jeho pudy, zranenia alebo sklony.“

Dôstojnosť človeka spočíva v jeho slobode a v jeho zameraní na zmysel.

Keď sa budujú komunity na identitárnych základoch viazaných na sexualitu, riskuje sa vytváranie terapeutických priestorov maskovaných za cirkevné povolania – komunity, ktoré hľadajú útechu namiesto obrátenia, uznanie namiesto vykúpenia.

A čo je zvláštne:

Samotné rozhodnutie cenzurovať výraz LGBTQ+ je jasným dôkazom, že inštitúcia sa snaží vyhnúť pohoršeniu, pričom berie ohľad aj na protesty tých katolíkov, ktorí sa označujú za tradicionalistov alebo fundamentalistov.

Tak sa Cirkev pokúša vyhovieť všetkým bez toho, aby niekoho urazila. No ide o kompromis, ktorý zrádza samotné poslanie Cirkvi: zvestovať evanjelium, vyučovať, ponúkať kritériá pre rozlišovanie.

Namiesto toho, aby sa vysvetlilo, prečo je používanie určitých kategórií zavádzajúce a v konečnom dôsledku diskriminačné namiesto začleňujúce, volí sa tichý kompromis — a vzdáva sa formovania svedomia. Nie je prekvapujúce, že tieto ideológie šíria ľudia, ktorí dlhé roky oslavovali pontifikát pápeža Františka, presvedčení, že v ňom nájdu potvrdenie svojich požiadaviek.

Išlo o ilúziu.

Pretože ten istý pápež, tak v súkromných rozhovoroch, ako aj vo verejných vystúpeniach, neváhal použiť slovo „froci“(vulgárny taliansky výraz pre homosexuálov zodpovedá slovenskému “buzeranti”.), keď s ľahkosťou označoval tak údajne homosexuálnych duchovných, ako aj tradicionalistov, na ktorých sa pozerá s podozrením. Tento jazyk prezrádza povrchnosť a pohŕdanie, rozhodne nie prijatie.

„Identitárne“ komunity: aký je ich základ?

V posledných rokoch vznikla — s tichým súhlasom jedného talianskeho biskupa — laická skupina, ktorá sa navonok prezentuje ako skutočné rehoľné spoločenstvo: jej členovia nosia oblečenie pripomínajúce rehoľné rúcha a ako svojho duchovného patróna si zvolili jedného z menej známych svätcov, uctievaného pre jeho oddanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tento svätec je však často svojvoľne vytrhávaný z kontextu a používaný na podporu akýchkoľvek subjektívnych tvrdení.

Čo je ich spoločným menovateľom? Nie je to rehoľné pravidlo, nie je to osobitý duchovný dar (charizma), ani jasne určené poslanie v Cirkvi. Spojivom je sexuálna orientácia a skúsenosť odmietnutia zo seminárov či rehoľných komunít. Je však práve toto dostatočný základ pre vznik kresťanského komunitného života? Táto otázka nie je bezvýznamná. Sväté Písmo a Tradícia poznajú charizmy, nie sexuálne identity. Pán volá Šimona — nie „heterosexuála“. Volá Máriu Magdalénu — nie „ženu s minulosťou“. Boh vždy volá po mene. Osobne.

Sociológ Zygmunt Bauman hovoril o „tekutej spoločnosti“ ako o realite, v ktorej sú identity krehké a nestále, a práve preto ľudia hľadajú oporu v skupinách, hnutiach, symboloch či vlajkách. No viera nemôže byť odpoveďou na krízu spoločenskej identity — je pozvaním objaviť našu skutočnú identitu: tú, ktorú sme prijali pri krste. Nutkavé hľadanie rehoľného habitu, kolárika alebo iného viditeľného znaku príslušnosti často odhaľuje hlbokú identitnú neistotu, ktorá nemá nič spoločné s autentickým duchovným povolaním. V mnohých prípadoch ide skôr o symptóm osobnostnej neistoty, ktorá túži po potvrdení, a potrebuje vonkajší symbol na to, aby si sama sebe dala oprávnenie a získala uznanie.

Pokrstení a nepokrstení

Skutočná deliaca línia pre Cirkev nie je — a nemôže byť — medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi ľuďmi, medzi kategóriami či orientáciami, ale medzi pokrstenými a nepokrstenými, medzi tými, ktorí chcú nasledovať Krista, a tými, ktorí ho odmietajú. To však neznamená nikoho vylučovať: znamená to jednoducho začať opäť pozerať na človeka Božím pohľadom, a nie optikou „sociológie uznania“. Aj Benedikt XVI to vo svojom diele Ježiš Nazaretský napísal dôrazne:

„Boh sa na nás nepozerá ako na spoločenské kategórie, ale ako na synov. Každého z nás volá po mene.“

Toto je horizont stretnutia s Kristom: nie zhromaždenie podľa kategórií, ale spoločenstvo svätých, ktoré v rozmanitosti povolaní rozpoznáva jediný koreň: Syna.

Záver: za hranice skratiek, smerom k tvári

Dnes viac než kedykoľvek predtým — v kultúre, ktorá nás chce označkovať, aby sme boli predvídateľní, ovládateľní, upokojujúco zaraditeľní — je Cirkev povolaná mať odvahu vzbúriť sa proti identitárnemu zjednodušovaniu. Pred Bohom sa nepredstavujeme akronymom, ale srdcom. Kresťanské povolanie nie je vyhradené tým, ktorí sa identifikujú s nejakou skratkou, ale je otvorené každému mužovi a žene, ktorí túžia nasledovať Pána. A to sa jednoducho volá:

Cirkev.

Bez prívlastkov. Bez vlajok.

Len osoby, len mená, len deti.

https://silerenonpossum.com/it/giubileolgbtq-diochiamapernomenonperorientamento/