CENTRALITA KRISTA: PRVÝCH 100 DNÍ PÁPEŽA LEVA XIV.

V prvých mesiacoch pontifikátu Leva XIV. boli počiatočné dojmy často založené na otázkach štýlu, ktoré sa prejavovali v odevoch a gestách. Jeho prvé vystúpenie na balkóne Baziliky svätého Petra, keď mal oblečenú mozetu a pápežskú štólu, bolo právom vnímané ako zreteľný kontrast k jeho predchodcovi, pápežovi Františkovi, ktorý sa obom odevným prvkom vyhýbal. Rovnako aj jeho rozhodnutia bývať v Apoštolskom paláci a tráviť časť dovolenky vo vile v Castel Gandolfo predstavujú štýlové odlíšenie od jeho predchodcu, ktorý sa týmto rezidenciám nielen vyhýbal, ale dôsledne sa vyhýbal aj dovolenkám.

Takéto „štýlové“ odchýlky, hoci nie sú rozhodujúce, sú predsa len významné. Naznačujú, že na rozdiel od Františkovho sklonu prispôsobiť úrad svojej osobe, sa Lev javí ako odhodlaný prispôsobiť svoju osobu úradu, ktorý prevzal. Táto „kenotická“ dispozícia v mnohom odráža jeho sľub, ktorý vyslovil na úvodnej omši s kardinálmi po svojej voľbe: „ustúpiť, aby zostal Kristus, zmenšiť sa, aby on mohol byť poznaný a oslávený.“

Aj výber mena podľa môjho názoru vyjadruje túžbu podriadiť vlastnú osobnosť úradu. Nepochybne meno „Lev“ odkazuje na záväzok k spoločenskému i intelektuálnemu odkazu Leva XIII. Zároveň však aj implicitne kontrastuje s Františkovým idiosynkratickým výberom, keď siahol po mene, ktoré predtým nikdy nebolo použité.

Možno ešte dôležitejšie je, že jeho „štýl“ dôsledne vyjadruje úprimné uznanie a vďačnosť za prínos druhých. Rímskemu kléru, ktorý bol očividne malomyseľný, povedal slová povzbudenia: „Rád by som vám pomohol, kráčal s vami, aby každý znovu nadobudol pokoj vo svojej službe.“ Členom pápežského diplomatického zboru zložil uznanie slovami: „Sieť pápežských zastúpení je vždy aktívna a účinná. Je to pre mňa dôvod na veľké ocenenie a vďačnosť. Hovorím to so zreteľom na vašu oddanosť a organizovanosť, no ešte viac na motivácie, ktoré vás vedú, na pastoračný štýl, ktorý vás má charakterizovať, na ducha viery, ktorý nás inšpiruje.“ A spontánne priznanie, ktoré vyslovil diplomatickému zboru, sa zdá byť príznačné pre všetky jeho vystúpenia: „Čo som povedal, nepovedal som na podnet niekoho iného, ale preto, že tomu hlboko verím: vaša úloha, vaša služba, je nenahraditeľná.“

Otázky „štýlu“ však určujú aj osobitý tón Levových homílií. Jeden priateľ poznamenal, že ich výrazným znakom je „nezapratanosť“. V jeho slovách je priamočiarosť, nezakalená rétorickými ozdobami či vedľajšími poznámkami. Práve táto priamočiarosť spôsobuje, že podstatný obsah jeho prejavov sa ukazuje s pozoruhodnou jasnosťou. Štýl tak šťastne slúži obsahu.

A obsah jeho kázní je obdivuhodne kristocentrický. Odkaz na Krista sa nikdy neobjavuje ako „pro forma“, ako rutina cirkevnej reči. Naopak, slúži ako cantus firmus, základná melódia, na ktorej je postavená celá hudobná kompozícia. Premýšľať nad Levovými kázňami a príhovormi znamená počúvať variácie na Pavlovo extatické vyznanie: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1,21). A podobne ako Pavol, aj on sa raduje z toho, že môže ohlasovať a zdieľať tú vzácnu perlu s druhými.

Už vo svojej inauguračnej homílii, ktorú predniesol na zaplnenom Námestí svätého Petra, Lev povedal: „Chceme svetu s pokorou a radosťou povedať: Hľaďte na Krista! Priblížte sa k nemu! Prijmite jeho slovo, ktoré osvecuje a potešuje! Počúvajte jeho ponuku lásky a staňte sa jeho jednou rodinou: v jednom Kristovi sme jedno.“

O mesiac neskôr, na sviatok Božieho tela, citoval a stotožnil sa s učením Druhého vatikánskeho koncilu: „V sviatosti eucharistického chleba sa vyjadruje a uskutočňuje jednota veriacich, ktorí tvoria jedno telo v Kristovi. Všetci sú povolaní do tohto zjednotenia s Kristom, ktorý je svetlom sveta, z ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme.“

Aj pri oveľa osobnejších stretnutiach počas tohto jubilejného roka zostáva táto melódia rovnaká. Tak napríklad seminaristom zo severného Talianska Lev pripomenul: „Majte svoj pohľad vždy upriamený na Ježiša (Hebr 12,2) a stále prehlbujte svoje priateľstvo s ním.“ Na konferencii o rodine poznamenal: „To, čo ženie Cirkev v jej pastoračnom a misijnom úsilí, je práve túžba vydať sa ako ‘rybár’ ľudstva, aby ho zachránila z vôd zla a smrti skrze stretnutie s Kristom.“ A študentom a učiteľom z rôznych európskych krajín povedal, že v kultúre zaplavenej zvukmi by sa mali usilovať počúvať srdcom, „nechajúc Božiu milosť posilňovať vašu vieru v Ježiša (porov. Kol 2,7), aby ste tento dar mohli ľahšie zdieľať s druhými.“

Silný dojem, ktorý vyvolávajú tieto aj iné Levove výzvy, je obnova christologickej koncentrácie, ktorá sa dobre vyjadruje jeho biskupským mottom: „In Illo Uno Unum“ — „V tom jednom Kristovi sme jedno.“ Tak ako mnohé z jeho teologickej a duchovnej citlivosti, aj toto motto má svoj pôvod u svätého Augustína z Hippa, patróna jeho augustiniánskej rehole. A prisľúbením do budúcnosti je opätovné sústredenie Cirkvi na jej Pána — nie formálne a povrchné, ale dôsledné, komplexné a vášnivé: in Illo Uno.

Môže sa zdať zvláštne hovoriť o tom, že prisľúbením je znovu sústrediť Cirkev na jej Pána. Nebolo tomu tak vždy? Žiaľ, mnohé náznaky svedčia o tom, čo autor nazýva „kristologickou amnéziou“ v príliš mnohých oblastiach súčasného katolicizmu.

Bývalý kazateľ pápežského domu, kardinál Raniero Cantalamessa, počas rokov opakovane vyjadroval ľútosť, že v severoatlantickom katolicizme má človek často dojem, „že Kristus nie je skutočnosťou“, „etsi Christus non daretur“ — „akoby Kristus neexistoval.“ A len pred niekoľkými mesiacmi známy brazílsky kňaz a teológ Clodovis Boff vydal naliehavú výzvu biskupom Latinskoamerickej a karibskej biskupskej rady (CELAM). V ostrej kritike ich nedávneho posolstva napísal: „Človek nemôže inak, ako usúdiť, že primárnym záujmom Cirkvi na našom kontinente nie je Kristus a spása, ktorú nám vydobyl, ale skôr sociálne témy ako spravodlivosť, pokoj a ekológia — ktoré vo svojom posolstve opakujete ako ošúchanú frázu.“

Potom vydal výraznú výzvu na obnovu: „Je preto čas — už dávno prešiel čas — vyviesť Krista z tieňa na svetlo. Je čas obnoviť jeho absolútnu prvenstvo — ad intra, v osobných svedomiach, spiritualite a teológii; aj ad extra, v evanjelizácii, etike a politike. Naša Cirkev v Latinskej Amerike naliehavo potrebuje vrátiť sa k svojmu pravému stredu, k svojej ‚prvej láske‘ (Zjv 2,4).“ Boff pritom v žiadnom prípade nevolá po stiahnutí sa Cirkvi zo „sveta“, ale aby Cirkev znova uchopila svoje pravé poslanie byť premieňajúcou silou, zakorenenou v jej kristologickej podstate a identite. Boff volá po „širokom a premieňajúcom kristocentrizme, ktorý prekvasí a obnoví všetko: každého človeka, celú Cirkev a celú spoločnosť.“

Vníma pápež Lev krízu, ktorú tu autor načrtáva? Má osobné a teologické zdroje, aby nielen kritizoval tento nedostatok kristologickej orientácie v Cirkvi, ale aj aby ju viedol a inšpiroval k skutočnej kristologickej obnove? V tomto 1700. výročí Nicejského koncilu niet naliehavejších otázok pre kresťanské svedectvo vo svete.

Skutočne sa objavujú sľubné znamenia. Na omši, ktorú Lev slávil v Castel Gandolfe pri príležitosti „starostlivosti o stvorenstvo“, si zámerne zvolil evanjeliový úryvok o učeníkoch, ktorých naplnil úžas, keď Ježiš utíšil búrku. A vyzdvihol kristologickú otázku, ktorú si položili: „Ktože je to, že ho poslúchajú aj vetry a more?“ (Mt 8,27). Dôrazne povedal: „Aj my by sme si túto otázku mali klásť“ — o tom, „ktorého moc neborí, ale buduje. Neničí, ale povoláva k životu a daruje nový život.“

Lev nachádza na túto otázku plnohodnotnú odpoveď v kristologickom hymne z Listu Kolosanom. Povedal: „Tak si môžeme znovu položiť otázku: ‘Ktože je to, že ho poslúchajú aj vetry a more?’ (Mt 8,27). Hymnus z Listu Kolosanom, ktorý sme počuli, sa zdá byť práve odpoveďou na túto otázku: ‘On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko’ (Kol 1,15–16).“

Vo svojom posolstve ku Dňu modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo, ktorý sa bude konať 1. septembra, Lev opäť zdôrazňuje osobitý kristologický základ kresťanskej angažovanosti za ekologickú spravodlivosť. „Pre veriacich je to aj povinnosť vyplývajúca z viery, keďže vesmír odráža tvár Ježiša Krista, v ktorom bolo všetko stvorené a vykúpené.“ S odvolaním sa na dve kontroverzné encykliky pápeža Františka — Laudato si’ a Fratelli tutti — ich nielen potvrdzuje, ale poskytuje im aj spoločný kristologický základ.

Samozrejme, čaká sa na Levov prvý väčší dokument — či už pôjde o apoštolskú exhortáciu alebo dokonca encykliku — aby bolo možné lepšie pochopiť jeho teologickú a pastoračnú víziu a smerovanie, ktorým chce Cirkev viesť. No realisticky treba priznať, že v prvých mesiacoch jeho pontifikátu mu môže stáť v ceste jeden významný rámec: „globálny synodálny proces“, ktorý spustil jeho predchodca a ktorý naberá nový impulz vďaka dokumentu podpísanému pápežom Františkom počas jeho poslednej hospitalizácie. Tento dokument predpokladá predĺžený trojročný proces, ktorý sa začal v júni tohto roka a má vyvrcholiť v doposiaľ bližšie nedefinovanom „ekleziálnom zhromaždení“ vo Vatikáne v októbri 2028.

Tu sa črtajú dva možné problémy: jeden sa týka správy, druhý teológie. Pokiaľ ide o prvý, hrozí, že poloautonómna byrokracia, konkrétne Generálny sekretariát synody, ktorý už funguje, by mohol de facto pôsobiť ako alternatívne magistérium. Pokiaľ ide o druhý, tak proces i doteraz vyprodukované dokumenty zjavne postrádajú tú robustnú kristocentrickosť, ktorá je tak prítomná v Levových homíliách a príhovoroch. Zo synodálnej vízie chýba naliehavosť výzvy svätého Cypriána, ktorá je Levovi blízka: „Nič neuprednostňujte pred Kristom!“

Teologický problém môžeme sformulovať stručne, no výstižne: má byť Duch chápaný vo vzťahu ku Kristovi, alebo Kristus vo vzťahu k Duchu?

Tá druhá možnosť je voľbou teologického liberalizmu, ktorý implicitne alebo explicitne chce „ísť ďalej“ než Kristus, aby vyhovel domnelým nárokom súčasnosti a budúcnosti. Tá prvá možnosť, v súlade s Niceou, vidí v Kristovi novissimus, jeho neprekonateľnú novosť: Božie vtelenie a úplné zjavenie človeku. V ortodoxnej tradícii nejdeme za Ježiša Krista, ale snažíme sa ho dobehnúť, byť čoraz hlbšie včlenení do neho, aby „Kristus bol všetko vo všetkom“ (Kol 3,11).

Zo všetkého, čo sme videli a počuli, vyplýva, že ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý posiela Ducha, je samotným srdcom Levovej spirituality a teológie. Spiritualita a teológia svätého Augustína ho zjavne formovali a stále živia. No v katechéze zo stredu júna v Bazilike svätého Petra Lev spomenul aj inú významnú postavu, čím posilnil svoj kristocentrický pohľad: svätého Ireneja z Lyonu, cirkevného otca z 2. storočia. Irenej čelil vtedajším gnostickým bludom, ktoré mali reduktívnu kristológiu a pohŕdali telom (caro). Slávne sformuloval regula fidei — pravidlo viery, ktoré slúži ako autentický výklad evanjelia Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna.

Lev nazval Ireneja „jedným z najväčších kresťanských teológov“, ktorý vo svojej osobe vydával svedectvo o spoločnej viere nerozdelenej Cirkvi Východu i Západu. A zdôraznil jeho aktuálnosť pre dnešok: „V roztrieštenom svete sa Irenej naučil myslieť hlbšie, svoju pozornosť čoraz viac sústrediac na Ježiša. Irenej sa stal spevákom jeho osoby, ba dokonca jeho tela (un cantore della sua persona, anzi della sua carne). V Ježišovi Kristovi sa totiž zjednocuje to, čo sa zdá byť v rozpore. Ježiš nie je múr, ktorý oddeľuje, ale dvere, ktoré nás spájajú. Musíme v ňom zostať a rozlišovať realitu od ideológií.“ A Lev zakončil: „Irenej, učiteľ jednoty, nás učí neprotiviť sa, ale spájať. Inteligencia nie je tam, kde je rozdelenie, ale tam, kde je spojenie. Rozlišovať je užitočné, ale rozdeľovať — nikdy. Ježiš je večný život medzi nami: on spája protiklady a umožňuje spoločenstvo.“

A Duch spoločenstva — koinónie — nie je anonymný duch, ale Duch „jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom; skrze neho bolo všetko stvorené.“ Tak to vyznali Otcovia Nicejského koncilu. Tak to vyznáva Lev.

Robert P. Imbelli

https://www.thepublicdiscourse.com/2025/07/98404/?fbclid=IwZXh0bgNhZW0CMTEAAR600Pk9Ety-RTJyhF3gFC_ZI5gL0IgsLCSVMvTxSWgSekNdW96VXTRvJbbhFg_aem_PzQZ0K73imD_7tC4mvVMJA