PIUS XII.: OD LÁSKY K MÁRII K POMOCI ŽIDOM

Na deň 2. marec 2026 pripadlo 150. výročie narodenia Eugénia Pacelliho (1876 – 1958), ktorý bol navyše v ten istý deň svojich narodenín zvolený na Petrov stolec s menom Pius XII (2. marca 1939). Pápež s jasnou svätosťou života, ktorého Cirkev už uznala za nositeľa heroických čností, keď ho v roku 2009 vyhlásila za ctihodného. Aby sme si pripomenuli niektoré z hlavných aspektov veľkého dedičstva Pia XII., prekladáme rozhovor s monsignorom Nicolom Buxom.

Pius XII. je pápež, ktorý vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie (1950), ale vo všeobecnosti významne prispel k mariológii a mariánskej úcte. Čo nás jeho magistérium učí v čase, keď sa v rímskej kúrii (pozri nótu Dikastéria pre náuku viery Mater populi fidelis) znovu objavil mariánsky minimalizmus?

Mariánske magistérium Pia XII. bolo vrcholom mnohostoročnej reflexie, ktorá sa – aby sme spomenuli najvýznamnejšiu udalosť pred dogmou o Nanebovzatí – vyjadrila vo vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí (1854) blahoslaveným Piom IX. Táto dogma bola zase predchádzaná zjaveniami Panny Márie svätej Kataríne Labouré v Rue du Bac roku 1830 a potom nasledovaná roku 1858 zjaveniami v Lurdoch. Úcta Cirkvi k Márii bola teda jednoznačná. Tak dogme o Nepoškvrnenom počatí, ako aj dogme o Nanebovzatí predchádzali konzultácie biskupov z celého sveta, ktorí vo veľkej väčšine podporili pápežské rozhodnutie. Samotná dogmatická definícia zo strany pápeža – najprv Pia IX. a potom Pia XII. – bola prirodzene posledným dozretím cirkevného vedomia o účasti Matky Božej na vykupiteľskom diele Krista.

Teda o mariánskej spoluvykupiteľskej úlohe. Pius XII. bol tiež tým, kto ustanovil v celej Cirkvi sviatok Panny Márie Kráľovnej a sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.

Áno, vyhlásil tiež Mariánsky rok 1954, sto rokov po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí. Pápež Pacelli neurobil nič iné, než že prevzal štafetu a znovu ju rozvinul. Dalo by sa povedať, že on – podobne ako svätý Ján Pavol II. – viac než iní pápeži ukázal úzky vzťah medzi „mariánskym princípom a princípom petrínskym“, aby sme použili výraz, ktorý bol blízky Hansovi Ursovi von Balthasarovi. Ten tvrdil, že Cirkev je silná práve vďaka týmto dvom princípom, ktoré sa určitým spôsobom navzájom podmieňujú. Aj svätý Ján Bosco z čisto pastoračného hľadiska hovoril, že treba vždy hľadieť na pápeža, na Pannu Máriu a, samozrejme, na Eucharistiu. Toto vzájomné pôsobenie Petra a Márie pripomína vzťah milosti, ktorý existuje už od čias Ježiša Krista medzi viditeľnou hlavou Cirkvi a Máriou, ktorej Syn zveril osobitné poslanie duchovného materstva voči apoštolskému kolégiu. Nie je to iba prejav synovskej úcty – hoci aj ten je prítomný –, ale nachádzame sa tu v samotnom srdci katolíckej ekleziológie.

O Piovi XII. existuje tzv. čierna legenda, ktorá sa tvrdo drží a ktorá je plodom komunistickej propagandy vtedajšieho Sovietskeho zväzu, podľa ktorej mal byť ľahostajný voči genocíde Židov. Môžete pripomenúť, ako táto legenda vznikla? A aká je historická pravda o Piovi XII. vo vzťahu k Židom?

Táto čierna legenda vznikla po divadelnej hre z roku 1963 Námestník od istého samozvaného nemeckého dramatika Rolfa Hochhutha. Ten chcel – ako to uviedli niektorí významní vedci – dať Piovi XII. zaplatiť za antikomunizmus, a preto sa pokúsil svojím pamfletom vytvoriť túto legendu. Existuje archivár Svätej stolice Johan Ickx, ktorý vo svojej knihe Pius XII. a Židia odhaľuje mnohé veci na základe archívnych dokumentov o úlohe pápeža Pacelliho pri pomoci Židom. Jeden dokument je obzvlášť zaujímavý: ide o oficiálny list z 9. februára 1916, podpísaný kardinálom Pietrom Gasparrim, vtedajším štátnym sekretárom, ktorý súvisí s názorom Eugénia Pacelliho na Židov.

Čo sa v tom liste uvádza?

Ako odpoveď na žiadosť židovského výboru z New Yorku, ktorý požiadal Svätú stolicu o zásah v prospech Židov prenasledovaných a zabíjaných na východnom vojnovom fronte, kardinál Gasparri okrem iného píše, že „pápež ako hlava Katolíckej cirkvi, vernej svojmu božskému učeniu a večným tradíciám, považuje všetkých ľudí za bratov a učí ich, aby sa navzájom milovali; preto neprestane napomínať jednotlivcov i národy, aby rešpektovali prirodzené práva každého a aby odsudzovali akékoľvek ich porušenie“. A dodáva: „Práva, ktoré musia byť rešpektované nielen voči deťom Izraela, ale voči všetkým ľuďom rovnakým spôsobom, pretože spravodlivosť a samotné náboženstvo nepripúšťajú nijakú diskrimináciu medzi rôznymi náboženskými vierovyznaniami.“

Ako vysvetľuje Ickx na základe archívnych dokumentov, Eugénio Pacelli, ktorý v tom čase pôsobil na Štátnom sekretariáte, tento list kardinála Gasparriho inšpiroval, ak ho dokonca osobne nepripravil. Príslušný spis je uchovaný v historickom archíve tej doby. Ickx pridáva aj ďalšiu poznámku: „Pri pozornom čítaní si možno všimnúť, že list mohol byť dokonca použitý ako návrh pre dokument Druhého vatikánskeho koncilu Nostra Aetate.“ Nezabúdajme, že Pius XII. mal spolužiaka a priateľa Žida Guida Mendesa a že zastával názor, že princíp lásky musí mať prednosť pred všetkým ostatným. Okrem toho bolo široko preukázané obrovské množstvo Židov zachránených práve vďaka opatrnosti Pia XII. Nezabúdajme, že čierna legenda vznikla až v šesťdesiatych rokoch, pretože keď Pius XII. zomrel 9. októbra 1958, zaznievali jednomyseľné prejavy smútku a vďačnosti aj zo židovskej strany.

Veľmi dobrú prácu v tejto oblasti vykonal Dominiek Oversteyns, člen rehoľnej rodiny „L’Opera“, inštitútu sídliaceho v Ríme na Via Boccea, ktorý uchováva malé múzeum Pia XII. Toto múzeum vzniklo vďaka pomoci sestry Pascaliny Lehnertovej, ktorá bola akousi hlavnou spolupracovníčkou pápeža Pacelliho pri koordinovaní pomoci Židom a ich prijímania v kláštoroch. Oversteyns okrem iného zdokumentoval, že vysielania Vatikánskeho rozhlasu – ktoré preberala aj BBC – ukazujú, že Pius XII. vo svojich rozhlasových posolstvách neustále vyjadroval hlboké znepokojenie nad prenasledovaním Židov.

Pápež Pacelli venoval veľkú pozornosť aj liturgii. V encyklike Mediator Dei definoval posvätnú liturgiu ako „verejný kult, ktorý náš Vykupiteľ vzdáva Otcovi ako hlava Cirkvi, a je to kult, ktorý spoločnosť veriacich vzdáva svojej hlave a skrze neho večnému Otcovi; je to skrátka integrálny kult mystického tela Ježiša Krista, teda hlavy i jeho údov“. Prečo môže byť dnes cenné znovu objaviť jeho učenie v tejto oblasti?

Aj v tomto prípade Pius XII. určitým spôsobom prevzal štafetu celého veľkého liturgického hnutia, ktoré mu predchádzalo, a vzal z neho to najlepšie. Odmietol to, čo bolo sporné – napríklad v Mediator Dei varoval pred tzv. archeologizmom, teda pred mániou vracať všetko k starobylým formám a zabúdať na neskorší vývoj. Veľká láska, ktorú pápež Pacelli prejavoval liturgii, bola v kontinuite s tým, čo vzniklo v Cirkvi. Tu je totiž podstata: ak sa v Cirkvi objaví určitý pohyb, ktorý prináša dobré ovocie, pápež ho nemôže prevrátiť alebo poprieť – podobne ako sa to podľa niektorých stalo za pápeža Františka vo vzťahu k hnutiu tzv. tradičnej omše. Pretože tieto dobré plody pochádzajú od Ducha Svätého, hoci sa môžu objaviť aj určité extrémy, ktoré sa nachádzajú v každej oblasti. Reformy, ktoré urobil Pius XII. – napríklad reforma Svätého týždňa či zavedenie večernej omše – sa uskutočnili bez odporu, a to ukazuje jeho opatrnosť a starostlivosť aj v liturgickej oblasti.

Pius XII. nebol človek, ktorý by chcel vystupovať do popredia. To jasne vyplýva aj z kanonického procesu, ktorý bol vedený a ktorý ho priviedol k titulu ctihodný. Chýba už len uznanie zázraku pre blahorečenie. Treba však pripomenúť, že postulátor jeho kauzy, španielsky jezuita páter Pascual Cebollada – za pomoci vicepostulátora, advokáta Emilia Artiglieriho, ktorý už roky neúnavne pracuje s Komisiou pápeža Pacelliho – vysvetľuje, že do postulátu Spoločnosti Ježišovej neustále prichádzajú žiadosti o obrázky Pia XII. a svedectvá o milostiach získaných na jeho príhovor. Nezabúdajme, že už 8. decembra 1958, teda len dva mesiace po jeho smrti, bola publikovaná prvá modlitba za jeho kanonizáciu. Pius XII. teda zomrel v povesti svätosti

Ermes Dovico

https://lanuovabq.it/it/la-santita-di-pio-xii-dallamore-per-maria-allaiuto-agli-ebrei