BISKUPI, SCHIZMA A BRATSTVO PIA X.

Po tom, čo Bratstvo sv. Pia X. minulý týždeň oznámilo, že v júli plánuje biskupskú vysviacku bez pápežského mandátu, prefekt Dikastéria pre náuku viery uviedol, že rokovania Vatikánu s bratstvom budú pokračovať s cieľom regularizovať jeho postavenie v Cirkvi.

Hoci sa objavujú špekulácie, že oznámenie Bratstva sv. Pia X. je len agresívnou vyjednávacou taktikou, zazneli otázky o pravdepodobných kánonických dôsledkoch, ak by k takémuto kroku skutočne došlo. Pri predchádzajúcej príležitosti, keď boli pre bratstvo a zo strany bratstva vysvätení biskupi – v roku 1988 –, Svätá stolica za pontifikátu sv. Jána Pavla II. vyhlásila, že tí, ktorých sa dotýkala upadli do exkomunikácie latae sententiae pre schizmatický akt. Niektorí online podporovatelia sa však pokúsili plánovaný krok Bratstva sv. Pia X. obhajovať. Pritom sa snažili poukazovať na paralely s predchádzajúcimi prípadmi, v ktorých boli biskupi vysvätení zdanlivo bez mandátu a bez toho, aby Svätá stolica vyhlásila rovnaké tresty.

Je teda situácia Bratstva sv. Pia X. jedinečná a čo vlastne hovorí právo? Čo vlastne hovorí cirkevné právo o vysviacke biskupa bez mandátu?

Kánon 1387 stanovuje: „Biskup, ktorý bez pápežského mandátu vysvätí niekoho za biskupa, ako aj ten, kto od neho prijme vysviacku, upadajú do exkomunikácie latae sententiae, vyhradenej Apoštolskej stolici.“ Z kánonického hľadiska je to tak jasné, ako len zákon môže byť. Je opísaný konkrétny skutok – vysviacka osoby. Slovo „osoba“ tu môžeme chápať ako „muž“, a to z viacerých dôvodov: pretože len muž môže byť platne vysvätený za biskupa a pretože „pokus o vysviacku“ ženy je riešený v samostatnom kánone.

Osoby, na ktoré sa vzťahuje trest sú presne určené – tak biskup, ktorý vysviacku vykoná, ako aj muž, ktorý ju prijme. A je stanovený konkrétny trest: automatická exkomunikácia, ktorej vyhlásenie a rozhrešenie je vyhradené Apoštolskej stolici. Tento trest – čo by malo byť zrejmé – podlieha všeobecným pravidlám kánonického trestného práva; inými slovami, aby nadobudol plný účinok, musí byť formálne vyhlásený. Formulácia tohto kánonu je pozoruhodná, pretože kriminalizuje konkrétny skutok na základe objektívne binárnej podmienky – buď existuje, alebo neexistuje pápežský mandát – a tým sa zdá obchádzať mnohé ďalšie podmienky, ktoré sa zvyčajne zohľadňujú pri aplikácii trestného práva. Za normálnych okolností je totiž potrebné v trestných veciach preukázať pripočítateľnosť, teda že osoba je morálne a právne zodpovedná za porušenie zákona, že mala dostatočnú slobodu, určitý úmysel konať a poznanie zákona. V prípade nedovolenej biskupskej vysviacky však neexistuje žiadna hodnoverná obhajoba založená na neznalosti zákona a motívy účastníkov porušenia normy nie sú predmetom posudzovania, s výnimkou možných obhajob založených na okamžitom a priamom nátlaku – v takom prípade by boli veci problematickejšie.

Všetci však hovoria o „schizme“ – je vysviacka biskupa bez pápežského mandátu schizmatickým činom? To závisí od toho, ako presne chceme túto otázku formulovať.

Schizma je kánonicky definovaná ako „odmietnutie podriadenosti Najvyššiemu veľkňazovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí mu podliehajú“. Schizma je v tomto zmysle zločinom roztrhnutia spoločenstva a v podstate ide o zločin úmyslu i skutku. Znenie zákona pritom stanovuje celý rad kritérií pripočítateľnosti, ktoré musia byť splnené, aby bol tento zločin spáchaný. Aby niekto „odmietol“, spravidla musí byť najprv výslovne a jasne upozornený; zvyčajne by teda bolo potrebné buď jednoznačné a výslovné varovanie osobe alebo skupine, že daný čin predstavuje schizmu, alebo následné odmietnutie tento čin odvolať. Samozrejme, niektoré skutky sú natoľko jasné a úmyselné, že sa niekedy označujú za kánonické akty schizmy aj bez predchádzajúceho či následného varovania – napríklad ak klerik prijme úrad v nekatolíckom spoločenstve.

Nie každý materiálne schizmatický skutok je nasledovaný formálnym cirkevným vyhlásením trestu, čo znamená, že nie každý, kto sa dopustí skutku schizmy, aj fakticky upadne do exkomunikácie. V prípade biskupov Bratstva sv. Pia X. však bola sankcia formálne vyhlásená a následne bola zrušená pápežom Benediktom XVI. Ak je teda nedovolená vysviacka samostatným kánonickým deliktom a „formálna schizma“ nie je vždy jednoznačná, prečo sa v súvislosti s Bratstvom sv. Pia X. tak často hovorí o schizme?

Dôvodov je niekoľko.

Prvým je história – konkrétne posledný prípad, keď bratstvo pristúpilo k vysviacke biskupov bez pápežského mandátu, teda v roku 1988. Pred touto udalosťou bratstvo pod vedením arcibiskupa Marcela Lefebvra podobne vopred verejne oznámilo plánované vysviacky. V reakcii na to Svätá stolica výslovne upozornila, že takýto čin nie je dovolený a že by predstavoval porušenie cirkevného spoločenstva – teda akt schizmy. Po vysviacke štyroch mužov Lefebvrom sv. Ján Pavol II. napísal, že „tento čin bol sám osebe skutkom neposlušnosti voči rímskemu veľkňazovi vo veľmi závažnej veci a v otázke najvyššej dôležitosti pre jednotu Cirkvi, akou je vysviacka biskupov, prostredníctvom ktorej sa sviatostne zachováva apoštolská postupnosť. Takáto neposlušnosť – ktorá v praxi znamená odmietnutie rímskeho primátu – predstavuje schizmatický čin“. Bratstvo bolo výslovne varované, aby v plánovaných vysviackach nepokračovalo, a bolo jasne informované, že ich uskutočnenie by znamenalo vedomú a priamu neposlušnosť voči pápežovi.

Lefebvre sa napriek tomu rozhodol pokračovať, ako pápež konštatoval.

Zároveň však poukázal na to, že samotné ospravedlnenie tohto kroku zo strany bratstva predstavovalo istý druh pripočítateľného motívu: „Koreň tohto schizmatického činu možno rozpoznať v neúplnom a protirečivom chápaní Tradície,“ napísal Ján Pavol II. „Osobitne protirečivé je chápanie Tradície, ktoré sa stavia proti univerzálnemu Magistériu Cirkvi, ktoré má biskup Ríma a kolégium biskupov. Nie je možné zostať verný Tradícii a zároveň porušiť cirkevné puto s tým, komu Kristus sám, v osobe apoštola Petra, zveril službu jednoty v Cirkvi“ Na tomto základe Ján Pavol II. vyhlásil exkomunikáciu všetkých piatich mužov a tým ich definoval ako schizmatikov.

Je pozoruhodné, že pápež považoval schizmatickú povahu tohto skutku v daných okolnostiach za natoľko závažnú, že ju považoval za potrebné podrobne opísať a kánonicky potrestať. Mohol sa obmedziť len na uplatnenie kánonu o nedovolenej vysviacke, vyhlásiť rovnaký trest a vyhnúť sa pripísaniu schizmatického motívu, no rozhodol sa inak – posúdil okolnosti a úmysel ako natoľko schizmatické, že si vyžadovali osobitnú reakciu. Za zmienku stojí aj to, že súčasný generálny predstavený bratstva výslovne uviedol, že „základné dôvody, ktoré ospravedlňovali vysviacky v roku 1988, stále existujú a v mnohých ohľadoch nás dnes nútia konať s obnovenou naliehavosťou“. Inými slovami, Bratstvo sv. Pia X. sa aj dnes opiera o rovnaké odôvodnenia ako v roku 1988 – a tieto odôvodnenia už boli posúdené sv. Jánom Pavlom II.

Odvtedy nebol jazyk schizmy formálne odvolaný, hoci Cirkev používala aj iné výrazy na opis postavenia bratstva – Svätá stolica často uprednostňovala hovoriť o „neregulérnom“ alebo „nedokonalom“ spoločenstve. Niektorí odborníci to považujú za diplomatický jazyk, keďže podľa nich buď niekto je v spoločenstve, alebo je v schizme, či už materiálnej alebo formálnej. Situácia sa niektorým javila nejasná po tom, čo pápež Benedikt XVI. v roku 2009 zrušil vyhlásené exkomunikácie na žijúcich biskupov Bratstva, čo viedlo niektorých k tvrdeniu, že tým vznikol nový status alebo nové obdobie pre celé Bratstvo. Benedikt XVI. však výslovne objasnil, že jeho krok bol osobný, nie inštitucionálny, a že nemenil postavenie Bratstva ako takého. Vysvetlil, že „exkomunikácia – a jej zrušenie – sa týka osôb, nie inštitúcií. Biskupská vysviacka bez pápežského mandátu predstavuje nebezpečenstvo schizmy, pretože ohrozuje jednotu kolégia biskupov s pápežom“.

„Zrušenie exkomunikácie bolo opatrením v oblasti cirkevnej disciplíny: dotknuté osoby boli zbavené bremena svedomia, ktoré predstavoval najťažší cirkevný trest,“ napísal Benedikt. „Aby to bolo ešte raz jasné: pokiaľ nebudú vyriešené doktrinálne otázky, bratstvo nemá v Cirkvi žiadny kánonický status a jeho služobníci – hoci boli zbavení cirkevného trestu – nevykonávajú legitímne žiadnu službu v Cirkvi.“ Inými slovami, Benedikt XVI. jasne vyjadril, že jeho krok bol osobný a netýkal sa inštitucionálneho uznania bratstva. Výslovne síce nepovedal, že Bratstvo sv. Pia X. je formálne schizmatickou inštitúciou, no jeho vyjadrenia k tomu jasne smerovali.

A nerobí to kánon o nedovolenej vysviacke zbytočným? Ak je nedovolená vysviacka aktom schizmy a schizma má rovnaký trest, prečo existujú dva samostatné kánonické delikty?

Ide o rozumnú otázku.

Schizma je deliktom úmyslu a postoja rovnako ako skutku a nie každá nedovolená vysviacka bez pápežského mandátu je nevyhnutne schizmatická. Predstavme si hypotetický prípad, v ktorom biskup nemá pápežský mandát, no domnieva sa, že existuje mimoriadna naliehavosť, ktorá ho núti niekoho vysvätiť za biskupa. Aj v takom prípade by išlo o trestný čin a účastníci by upadli do exkomunikácie. No ak by tomu nepredchádzala výmena stanovísk s pápežom alebo výslovné zákazy zo strany Svätej stolice, dalo by sa argumentovať, že skutok nenapĺňa plne definíciu „odmietnutia podriadenosti“, ktorá je podstatou schizmy. Treba tiež pripomenúť, že kánon o nedovolenej biskupskej vysviacke prešiel v posledných desaťročiach reformami. Pred promulgáciou Kódexu kánonického práva z roku 1983 zaujímalo právo k tejto otázke iný postoj.

Kánon 2370 Kódexu z roku 1917 stanovoval, že „biskup, ktorý vysvätí iného biskupa, ako aj asistujúci biskupi alebo – namiesto biskupov – kňazi, a tí, ktorí prijmú vysviacku bez apoštolského mandátu proti predpisom práva, sú zo zákona suspendovaní, kým ich Apoštolská stolica nerozhreší“. Z tohto kánonu vyplývajú dve podstatné skutočnosti. Po prvé, starší kódex stanovoval len suspendovanie, nie exkomunikáciu. Išlo teda o výrazne miernejšie opatrenie, zamerané skôr na uznanie nezákonnosti skutku a potrebu jeho uzdravenia, než na uloženie najťažšieho liečivého trestu. O to pozoruhodnejšia je zmena na prísnejší trest v Kódexe z roku 1983, ktorý sa inak snažil obmedziť automatické exkomunikácie. Po druhé, formulácia „kým ich Apoštolská stolica nerozhreší“ vytvárala v práve predpoklad, že dotknuté osoby budú – a chcú byť – regularizované a uznané Svätou stolicou a nemienia vykonávať službu v stave schizmy.

To neznamená, že nedovolená vysviacka nebola deliktom aj pred rokom 1983, no staršie právo zjavne počítalo s okolnosťami, v ktorých by k vysviackam mohlo dôjsť bez schizmatického úmyslu, aký bol identifikovaný v prípade Bratstva sv. Pia X. v roku 1988.

A čo kardinál Slipyj? Nevysvätil biskupov bez povolenia?

V diskusiách o situácii Bratstva sv. Pia X. sa často uvádza historický príklad kardinála Josyfa Slipyja, ktorý v roku 1977 vysvätil biskupov bez pápežského mandátu. Nejde však o úplne paralelný prípad. Slipyj bol hlavou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi počas prvých desaťročí studenej vojny. Pod sovietskym režimom strávil roky vo väzení a pracovných táboroch, až kým nebol v 60. rokoch prepustený. Vatikán v rámci tzv. Ostpolitik uplatňoval politiku nevysviacať biskupov pre krajiny za železnou oponou. Slipyj však vo vysokom veku, už žijúc v Ríme, vysvätil niekoľkých ukrajinských gréckokatolíckych kňazov za biskupov bez mandátu, zrejme zo strachu o demografickú budúcnosť svojej cirkvi. Sv. Ján Pavol II. neskôr jedného z týchto biskupov ustanovil za hlavu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a udelil mu kardinálsku hodnosť. Niektorí podporovatelia Bratstva sv. Pia X. na tento príklad poukazujú a tvrdia, že Slipyj nečelil žiadnym známym kánonickým sankciám.

Treba však zdôrazniť, že Slipyj bol východný katolík a ustanovenia Kódexu z rokov 1917 a 1983, ktoré sa vzťahujú na latinskú Cirkev, sa naňho nevzťahovali. Jeho skutky navyše predchádzali promulgácii Kódexu kánonov východných cirkví, ktorý obsahuje podobnú normu, no bol vyhlásený až v roku 1990. Slipyjove vysviacky boli nepochybne nedovolené, no priame kánonické porovnávanie jeho prípadu s prípadom Lefebvra nie je ani presné, ani vhodné. Navyše, po jeho skutkoch sa právo zmenilo a Svätá stolica v Kódexe z roku 1983 dospela k záveru, že vysviacky bez mandátu si vyžadujú prísnejší trest.

A čo Čína? Tam sa predsa dejú nedovolené vysviacky, nie?

Aj to je trefná otázka.

Predbežne treba povedať, že až do dočasnej dohody medzi Vatikánom a Pekingom z roku 2018 o menovaní biskupov existovala v pevninskej Číne paralelná, štátom podporovaná schizmatická cirkev, ktorá systematicky vysviacala biskupov bez pápežského mandátu a niekedy ich ustanovovala ako konkurentov legitímnych biskupov uznaných Rímom. Títo biskupi upadali do automatickej exkomunikácie za nedovolenú vysviacku bez mandátu a keďže Čínske vlastenecké katolícke združenie výslovne odmietalo autoritu Apoštolskej stolice, išlo o formálne schizmatickú skupinu. Po dohode z roku 2018 však Rím tieto exkomunikácie zrušil – priviesť štátnu cirkev späť do spoločenstva s Rímom bolo jedným z hlavných cieľov dohody. Druhým cieľom bolo dosiahnuť určitý právny priestor pre podzemnú Cirkev, hoci v tomto smere dohoda nepriniesla veľké úspechy. Pokiaľ ide konkrétne o nedovolené vysviacky, je pravda, že Peking pokračoval vo vysviackach biskupov, ktoré sa javia ako uskutočnené bez pápežského mandátu. Väčšina informovaných pozorovateľov je presvedčená, že tieto mandáty v skutočnosti neexistovali.

Reakciou Ríma bolo zväčša dodatočné tvrdenie, že všetko prebehlo v poriadku a že pápež vedel a súhlasil vopred, hoci to môže znieť nepresvedčivo a mnohé správy hovoria opak. Rím však zároveň tvrdí, že tieto vysviacky prebiehajú „v súlade s ustanoveniami dohody“. Keďže text dohody je tajný, toto tvrdenie nemožno overiť. Do akej miery dohoda s Čínou udeľuje výnimky z kánonického práva alebo ho dopĺňa, zostáva neznámou. Stručne povedané, dohoda, ktorú Vatikán uzavrel s Čínou, existuje mimo bežného univerzálneho rámca kánonického práva.

S tým súvisí aj otázka, že Čínske vlastenecké katolícke združenie vo svojich stanovách tvrdí, že náboženské skupiny v Číne musia byť autonómne voči akejkoľvek zahraničnej moci – čo na papieri pôsobí ako jasné schizmatické tvrdenie. Avšak vzhľadom na výslovné usmernenia Svätej stolice čínskym biskupom, že môžu – ba dokonca by mali – uplatniť „výhradu svedomia“ voči všetkému, čo by bolo v rozpore s náukou alebo ekleziológiou Cirkvi, a vzhľadom na súkromné vyhlásenia niektorých biskupov, že uznávajú autoritu pápeža, je zrejmé, že v hre sú otázky imputability a nátlaku.

Nič z toho sa však netýka vyhláseného úmyslu Bratstva sv. Pia X. Ak teda Bratstvo sv. Pia X. v júli skutočne pristúpi k vysviacke, pôjde o schizmu?

Mnohí si to budú myslieť. No presný výsledok bude závisieť od toho, čo sa stane medzi dneškom a júlom, a napokon od rozhodnutia pápeža Leva XIV. Ak Vatikán vydá rovnaké výslovné varovania, aké predchádzali vysviackam v roku 1988, a bratstvo bude napriek tomu pokračovať, bude ťažké obhájiť iný úsudok zo strany pápeža. Lev by sa však mohol rozhodnúť uplatniť striktne kánon 1387 a vyhlásiť exkomunikácie len na tomto základe, bez výslovného odvolania sa na delikt schizmy. Takéto rozhodnutie by pravdepodobne vyvolalo novú vlnu diskusií o tom, či sú účastníci formálne „v schizme“, hoci by boli exkomunikovaní. Bude na Levovi – ktorý je sám kánonistom – aby rozhodol, či chce prostredníctvom takéhoto uplatnenia práva vyslať osobitné posolstvo.

https://www.pillarcatholic.com/p/bishops-schism-and-the-sspx