ANTI-KATOLÍCKA REVOLÚCIA A KATOLÍCKA OBRODA

Ťažko povedať, ktoré obdobia boli najnižšími bodmi v dejinách Cirkvi. Štrnáste storočie bolo dosť biedne. Pápežstvo, vyhnané z Ríma do Avignonu, sa do veľkej miery ocitlo vo vrecku francúzskej monarchie. A keď sa pápež konečne vrátil do Ríma, francúzski kardináli si v Avignone postavili rivalného pápeža, technicky antipápeža. Ak by však niečo mohlo byť ešte horšie, bolo by to osemnáste storočie.

V roku 1773 pápež Klement XIV., pod tlakom despotických svetských vládcov Španielska, Portugalska a Francúzska, zrušil Spoločnosť Ježišovu, najdynamickejší rehoľný rád v Cirkvi, ktorý mal 23-tisíc členov pôsobiacich v misiách po celom svete. Zrada jezuitov, najvernejších obrancov pápežstva, pápežom samotným, ukázala politickú bezmocnosť pápežstva, ktoré v tej dobe tancovalo ako marioneta podľa svetskej melódie.

A situácia sa ešte zhoršila. V roku 1789 vypukla Francúzska revolúcia. Po období pomalého hnitia napokon prerástla do vražedného obdobia Veľkého teroru. Antikatolícky a proto-komunistický charakter revolúcie výstižne opísal cirkevný historik H.W. Crocker:

Štát mal svoju vlastnú cirkev. Začalo to kňazmi, ktorých rúcha obsahovali trikolóru Revolúcie. Pokračovalo to kultom Rozumu, pričom oltár Rozumu nahradil Krista v katedrále Notre Dame. Štát taktiež podporoval kult Prírody… a, samozrejme, kult Štátu. Hrdinovia revolúcie nahradili svätých Cirkvi. Vo všetkom tomto Francúzska revolúcia predznamenala štátne náboženstvá nacizmu a komunizmu a vskutku – svojimi masovými vraždami, nacionalistickou uniformitou, militarizmom a drancovaním v mene štátu a rovnosti – stelesnila tie isté princípy.

Do roku 1799 sa revolúcia utopila vo vlastnej krvi, keď sa revolucionári navzájom popravovali v diabolskom besnení. Z trosiek revolúcie vzišiel ako vojenský diktátor Napoleon. V tom istom roku, po francúzskej invázii do Talianska, pápež Pius VI. zomrel vo Francúzsku ako Napoleonov väzeň. Situácia bola skutočne pochmúrna a len málokto si vedel predstaviť budúcnosť Katolíckej cirkvi v novom storočí.

A predsa – ako vždy – sa objavili hrdinovia, ktorí vydávali svedectvo o pravde Evanjelia a o omyloch svojej doby. Paradoxne, niektorí z najväčších hrdinov sa našli práve vo Francúzsku, predovšetkým medzi protirevolučnými obrancami viery, ktorí svojím svedectvom a brilantnosťou bránili katolicizmus.

Jedným z nich bol François-René de Chateaubriand, ktorý zasial semená katolíckej obnovy vo Francúzsku vydaním svojho prelomového diela Génie du christianisme (Génius kresťanstva) v roku 1802 – jednej z najvýznamnejších obhajob Cirkvi v dejinách Francúzska. Ešte predtým, keď unikol pred násilím revolúcie, cestoval po Severnej Amerike, pričom svoje skúsenosti neskôr zaznamenal v diele Voyage en Amérique. Bojoval za armádu rojalistických emigrantov proti novej Francúzskej revolučnej armáde a v roku 1792 bol zranený pri obliehaní Thionville. Po období exilu v Anglicku sa vrátil k katolíckej viere svojho detstva. Knihu Génie du christianisme opísal Christopher Blum v diele Critics of the Enlightenment: Readings in the French Counter-Revolutionary Tradition ako „knihu, ktorá zmenila epochu“ (str. 20). Chateaubriand protivil pohŕdaniu Cirkvou a jej tradíciou, ktoré prejavoval Voltaire a ďalší osvietenci, a s vášňou obhajoval kresťanskú minulosť Francúzska: jej pamiatky, zvyky a vieru (Blum, 20). Vo svojej poetickej próze oslavoval katolícku kultúru, procesie, zvonenie kostolných zvonov, gregoriánsky chorál a najmä gotickú architektúru.

Podľa profesora Bluma Chateaubriand vydláždil cestu kontinentálnej gotickej obnove, vzostupu kresťanského romantizmu v literatúre a znovuzrodeniu gregoriánskeho chorálu v Solesmes. Okrem obhajoby nádhery stredovekého kresťanstva Chateaubriand tiež vyzdvihoval nadriadenosť nedávnej francúzskej minulosti, najmä sedemnásteho storočia, nad sekularizmom a skepticizmom ikonoklastického osemnásteho storočia.

Obrovské osobnosti sedemnásteho storočia, ako La Fontaine, Pascal, Molière, Corneille, Racine a Bossuet, považoval za neporovnateľne väčšie než predstaviteľov nasledujúceho storočia. Empirizmus a racionalistický materializmus filozofov osemnásteho storočia podľa neho zaviedli „abstraktné definície, vedecký štýl a neologizmy“, ktoré boli „osudné pre vkus a výrečnosť“ (Blum, 21). Chateaubriandov vplyv bol kľúčový pre vzkriesenie katolicizmu vo Francúzsku v storočí, ktoré nasledovalo po protikresťanskej revolúcii. Medzi ďalších neospevovaných hrdinov tohto oživenia patria predovšetkým Louis de Bonald a Joseph de Maistre.

🔹 Bonald bol obhajcom rodiny ako nevyhnutnej a nepostrádateľnej bašty akejkoľvek zdravej politickej, spoločenskej a kresťanskej spoločnosti.

🔹 De Maistre zas bol zastáncom úlohy Cirkvi v spoločnosti a pápežov v dejinách, pričom tvrdil, že „civilizačné schopnosti pápežov sú obmedzené iba slepotou a zlou vôľou panovníkov“ (Blum, 187).

Chateaubriand: hrdina kresťanstva, nie však svätec

Na záver treba uznať, že Chateaubriand sotva bude kanonizovaný ako svätec. Jeho osobný život bol neusporiadaný, najmä v oblasti mimomanželských vzťahov – či povedané priamo, cudzoložstva. Napriek tomu bol hrdinom kresťanstva, pretože ho odvážne a nekompromisne bránil. Bol hrdinom, ktorého hrdinstvo nie je v anglofónnom svete také známe, ako by malo byť. V mnohých ohľadoch bol hlavným katalyzátorom katolíckeho oživenia vo Francúzsku v 19. storočí, oživenia, ktoré by na začiatku toho storočia vyzeralo takmer nemožné. Ak porovnáme slabosť Cirkvi vo Francúzsku na začiatku 19. storočia s jej relatívnou silou na jeho konci, môžeme si pripomenúť Chestertonov výrok, že Cirkev zomrela už mnohokrát v priebehu svojich dejín, ale vždy znovu vstala, pretože uctieva Boha, ktorý pozná cestu z hrobu.

Cirkev sa na konci predchádzajúceho storočia javila ako mŕtva, zradená slabým pápežom a zdanlivo zlikvidovaná sekularistickou pýchou revolúcie. Fakt, že znovu vstala z hrobu, má rovnako veľa spoločného s Chateaubriandovou úlohou (pod pôsobením milosti) ako s akoukoľvek inou postavou tej doby. Za to by mal byť oslavovaný a jeho chvála by mala znieť nahlas.

Joseph Pearce

https://crisismagazine.com/opinion/anti-catholic-revolution-and-catholic-revival