MODLITBA ZA ZOSNULÝCH A TÚŽBA PO SVÄTEJ SMRTI

„Potom som počul hlas z neba, ktorý hovoril: «Napíš: Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi.» (Zjv 14,13). Tento verš z Knihy Zjavenia – napísanej svätým Jánom Evanjelistom a uzatvárajúcej biblický kánon – nám pomáha pochopiť zmysel spomienky na všetkých verných zosnulých, ktorú Cirkev slávi každoročne 2. novembra. V tento deň sa cintoríny zapĺňajú návštevníkmi, ktorí prinášajú kvety, zapaľujú sviece a modlia sa, aby si uctili pamiatku tých, čo už nie sú medzi nami, iba ich pozostatky odpočívajú v zemi.

Bolesť zo straty blízkeho človeka je skúsenosť, ktorá sa skôr či neskôr dotkne každého z nás. Môže sa líšiť svojou intenzitou, podľa okolností, no ešte viac sa líšia spôsoby, akými sa s touto bolesťou vyrovnávame. Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá je hlboko poznačená sekularizmom. Často sa ani len netuší, čo nasleduje po smrti – ak vôbec niečo – a ak sa o tom aj hovorí, predstavy bývajú nejasné a protirečivé. Nemožno sa tomu čudovať, keďže aj v samotnej Katolíckej cirkvi sa čoraz zriedkavejšie hovorí o smrti, súde, pekle, očistci a nebi.

Keď zomiera niekto, koho milujeme, aj medzi pokrstenými je ťažké prijať túto skutočnosť. Často prichádza hnev – dokonca aj voči Bohu – a v srdci nenachádzame pokoj. A predsa, pravý pokoj môže prísť iba vtedy, ak znovuobjavíme pravdu o sebe ako o pútnikoch na tejto zemi; ak si znovu uvedomíme, že náš život smeruje k večnosti, k Bohu, ktorý nás miluje a miloval nás až do krajnosti: až po poníženie, až po prijatie našej ľudskej prirodzenosti a smrť na kríži, aby nám daroval spásu.

Tento pokoj sa znovu nachádza aj v pohľade na lásku našej nebeskej Matky – tej istej Matky, ktorá stála pod krížom a orodovala za obrátenie tých, čo zabíjali jej jediného Syna, Božieho Baránka. Jeho obeta nám pripomína, že utrpenie, keď je obetované v spojení s Jeho utrpením, sa stáva vykupiteľským.

Preto je začiatok novembra osobitne vhodný čas, aby sme znovuobjavili útechu, ktorú má ten, kto zomiera v Božej milosti – ako nás o tom uisťuje Zjavenie – a aby sme prinášali modlitby, sväté omše, almužny a skutky milosrdenstva na pomoc našim zosnulým, ktorí sú ešte na ceste očisťovania. My sami nemôžeme vedieť, kto z nich je v očistci, no Boh to vie a vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote spravodlivo rozdeľuje naše príhovory.

Katechizmus Katolíckej cirkvi zhŕňa náuku o očistci v troch bodoch (1030 – 1032). Prvý z nich hovorí:

„Tí, čo zomierajú v Božej milosti a priateľstve, ale sú nedokonale očistení, hoci si sú istí večnou spásou, sú po smrti podrobení očisťovaniu, aby dosiahli svätosť potrebnú na vstup do nebeskej radosti“ (KKC 1030).

A hneď v nasledujúcom bode vysvetľuje:

„Cirkev nazýva očistcom toto konečné očistenie vyvolených, ktoré je celkom iné než trest zatratených […]“ (KKC 1031).

Môžeme teda povedať klasickým obrazom, že očistec umožňuje vernej duši „umyť si rúcho“, aby mohla predstúpiť pred nebeského Ženícha v bielom odeve čistoty. Duša v očistci už celým bytím túži po Bohu, a preto jej svojimi modlitbami, svätými omšami a skutkami zbožnosti môžeme skrátiť čas, ktorý ju ešte delí od blaženého videnia.

Duše v očistci si už nemôžu získavať zásluhy pre seba, ale môžu sa prihovárať za nás a prosiť, aby sme sa vyhýbali hriechu a dosiahli večnú spásu. Aj táto ich láskyplná starostlivosť o nás je znakom tej nádhernej skutočnosti, ktorú Cirkev nazýva spoločenstvo svätých. Svätý Pavol VI. ho opísal týmito slovami:

„Medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť, alebo si odpykávajú svoje viny v očistci, alebo ešte putujú po zemi, existuje trvalé puto lásky a hojné vzájomné zdieľanie všetkých dobier. Prostredníctvom nich sa, s odpykaním hriechov celého mystického tela, zmieruje Božia spravodlivosť; Božie milosrdenstvo sa takto nakláňa k odpusteniu, aby hriešnici, úprimne kajúci, mohli byť čo najskôr uvedení do plného požívania dobier Božej rodiny“ (Indulgentiarum doctrina, 5).

A napokon, pokiaľ ide o zbožnosť voči zosnulým, treba pripomenúť veľkodušnú možnosť, ktorú Cirkev ponúka počas celej oktávy. Od poludnia 1. novembra až do konca 2. novembra možno získať za deň jedny plnomocné odpustky pre jednu dušu, ak veriaci navštívi cintorín alebo kostol a tam sa pomodlí Otče náš a Verím v Boha. K tomu treba splniť ešte tri podmienky:

• svätú spoveď 

• sväté prijímanie

• a modlitbu na úmysly Svätého Otca (Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu).

Tá istá možnosť platí aj od 1. do 8. novembra, raz denne, pre tých, ktorí navštívia cintorín a pomodlia sa, aspoň v duchu, za zosnulých.

A ako je pravda, že tieto novembrové dni nás osobitne povzbudzujú k modlitbe za našich drahých zosnulých, tak je rovnako pravda, že nám majú slúžiť ako podnet pripraviť sa na vlastnú smrť. Lebo – ako nám pripomína Ježiš v evanjeliu – „nevieme ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25,13).

Preto máme nasledovať svätých, ako vysvetľuje svätý Alfonz Mária de’ Liguori v jednom zo svojich najznámejších diel, Príprava na smrť (1758). A ako sa svätí pripravujú na smrť?

„Svätí sa nezarmucujú, že musia zanechať pozemské dobrá, lebo ich srdce na ne nebolo pripútané. […] Nezarmucujú sa, že musia opustiť pocty, lebo nimi opovrhovali a pokladali ich za dym a márnosť; vážili si jedine česť milovať a byť milovaní Bohom. Nezarmucujú sa ani pri lúčení s príbuznými, lebo – hovorí svätý Alfonz – milovali ich iba v Bohu; zomierajúc ich zverujú nebeskému Otcovi, ktorý ich miluje viac než oni sami, a dúfajúc, že ich spasí, veria, že im z neba budú môcť pomáhať ešte lepšie ako zo zeme. Napokon, to, čo opakovali po celý život – Deus meus et omnia [Môj Boh a moje všetko] – vyslovujú v hodine smrti s ešte väčšou útechou a nehou.“

Ermes Dovico

https://lanuovabq.it/it/la-preghiera-per-i-defunti-e-il-desiderio-di-una-morte-santa