EURÓPSKA OBČIANSKA VOJNA, DCÉRA VYLÚČENIA BOHA
Kríza Európy nie je poznačená len vojnou na Ukrajine či nekonzistentnosťou Európskej únie, ale aj vnútornými napätiami v mnohých štátoch. Prípad Francúzska je významný. Tu máme silnú politickú a inštitucionálnu nestabilitu spolu s výraznými sociálnymi napätiami. Hnutie Bloquons tout je radikálnejšie než žlté vesty. Aj veľká demonštrácia proti migrantom, ktorá sa konala v uplynulých dňoch vo Veľkej Británii, svedčí o rozšírenej a hlbokej sociálnej nespokojnosti. Výsledok nedávnych volieb v nemeckom regióne Severné Porýnie-Vestfálsko ešte viac potvrdil, že tieto volebné termíny sa stali zdrojom konfliktov a prenasledovaní, ktoré sa nekončia uzavretím volebných urien. V Taliansku existuje „klíma nenávisti“ a ideologickej delegitimizácie, ktoré môžu vyústiť do výbuchov.
Existujú podmienky pre „európsku občiansku vojnu“? Niektorí pozorovatelia hovoria, že áno, aspoň z perspektívy, pričom jej príčiny pripisujú trom faktorom: polarizácii identít vo vnútri štátov; demografickému úpadku pôvodného obyvateľstva s rozšíreným pocitom ohrozenia a obavami zo zámien, ktoré z toho môžu vzniknúť; kríze dôvery v inštitúcie. K tomu sa pridáva globalizačné pôsobenie mocných nadnárodných subjektov a postupná kontrola nad populáciami prostredníctvom nových technológií. To všetko môže vyvolať vyhrotenie konfliktov. Táto téma je vážna a zaslúži si niekoľko úvah.
Historik Ernst Nolte venoval „európskej občianskej vojne“ svoje hlavné dielo, esej o nacizme a boľševizme. Opísal hlavné črty „európskej občianskej vojny“ aj v prednáške, ktorú predniesol v Brescii 20. apríla 1990 pod názvom Európska občianska vojna 1917 – 1945. Tvrdil, že nie je nevyhnutné, aby sa občianska vojna odohrávala vyhláseným spôsobom a s ozbrojenými masami na dvoch frontoch, ako sa to stalo napríklad v americkej vojne za nezávislosť v rokoch 1861 – 1865 alebo v španielskej občianskej vojne v rokoch 1936 – 1939. Francúzska revolúcia bola tiež občianskou vojnou a odvtedy bola Európa vždy javiskom občianskych vojen. Prvá svetová vojna bola tiež občianskou vojnou, krátke a tragické obdobie Weimarskej republiky malo krvavé aspekty občianskej vojny, boľševická revolúcia od októbra 1917 až prinajmenšom do roku 1920 sa odohrávala v kontexte občianskej vojny. Občianskou vojnou bolo aj to, čo uskutočnil nacizmus v Nemecku, predovšetkým v prenasledovaní Židov, a najmä veľkolepá občianska vojna, a nielen medzi štátmi, bola tá medzi nacizmom a boľševizmom v celej Európe. Táto vojna sa bojovala vnútri každej krajiny.
Aj pre taliansky prípad niektorí historici hovorili o „občianskej vojne“, najmä s odkazom na obdobie odboja. V encyklike Centesimus annus (1991) Ján Pavol II. vyhlásil, že pád Berlínskeho múru, ktorý rozdeľoval Európu na dve časti, znamenal skutočný koniec druhej svetovej vojny. Takto uznával, že od roku 1945 do roku 1989 pokračovala v Európe „európska občianska vojna“, hoci medzi štátmi nebola vedená žiadna vojna.
Podľa Nolteho európska občianska vojna predpokladá zrod moderných ideologických štátov a prijatie princípu „kolektívneho pripisovania viny“. Už francúzske obdobie Teroru uplatňovalo „kolektívne pripisovanie viny“. Musíme si priznať, že tieto dva prvky sú stále prítomné v dnešných európskych spoločnostiach. Jasne to dokazuje fenomén, ktorý sa len na prvý pohľad zdá byť mimo témy: vyhladzovanie prostredníctvom legalizovaného potratu vo všetkých európskych krajinách, ktoré sa veľmi podobá na „kolektívne pripisovanie viny“ zo strany ideologického štátu.
Aj Carl Schmitt venoval mnohé strany téme európskej občianskej vojny. Podľa neho sa ideologický štát modernity, s Bodinom a predovšetkým s Hobbesom, rodí zo „zúfalstva“ a rovnako je to aj pri každej modernej občianskej vojne. Tocqueville, možno ako prvý, predvídal, že aj demokracia dosiahne čoraz väčšie formy centralizácie, a preto sa aj demokracia mohla považovať za miesto novej „európskej občianskej vojny“ založenej na zúfalstve. Je veľmi významné, že pokiaľ ide o Tocquevilla, Schmitt v svojej poslednej knihe Ex captivitate salus tvrdí, že mu chýbala koncepcia spásy, ktorá by mu umožnila prekonať svoje zúfalstvo.
Takto nás téma európskej občianskej vojny vedie ku konceptom vykúpenia a spásy, s ktorými sa vraciame k Jánovi Pavlovi II. Aj dnes, hovoril pápež, po skončení veľkých ideológií a totalitarizmov pretrváva veľká ideológia zla, stačí si spomenúť na „legálne vyhladzovanie počatých a ešte nenarodených ľudských bytostí“. „Toto sa deje preto, že bol odmietnutý Boh ako Stvoriteľ, a teda ako zdroj určenia toho, čo je dobré a čo je zlé.“ Ján Pavol II. čítal dejiny Európy a konštatoval existenciu aj dnes špeciálnej „európskej občianskej vojny“ s následnými „kolektívnymi pripisovaniami viny“ a jej pôvod videl v modernej zúfalosti, ktorá je druhou tvárou pýchy modernity. S dedičným hriechom „človek zostal sám: sám ako tvorca vlastných dejín a vlastnej civilizácie, sám ako ten, kto rozhoduje o tom, čo je dobré a čo je zlé,“ tak v knihe Pamäť a identita.
Úvahy Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. o Európe dopĺňajú obraz: Európa odstránila Boha zo seba samej a tým sa pripravila nielen o Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, ale aj o Boha filozofov, čiže sa zredukovala na „sebaobmedzenie rozumu“. Takto nevyhnutne upadla od náboženského zúfalstva k zúfalstvu rozumu. Preto Európa nenávidí samu seba a kráča k „sebadeštrukcii európskeho vedomia“: Európa proti Európe, čiže európska občianska vojna.
prof. Stefano Fontana
https://lanuovabq.it/it/la-guerra-civile-europea-figlia-dellesclusione-di-dio