LEV XIV. A NAJLEPŠÍ MOŽNÝ SCENÁR
Filozof Michael Oakeshott, najvýznamnejší konzervatívny mysliteľ svojej generácie, považoval politiku za niečo odpudivé; volil konzervatívcov (Toryov), ako hovorieval, „pretože páchajú menšie zlo“. Zdá sa, že kardináli Katolíckej cirkvi konali na podobnom základe.
Nie je pravdepodobné, že by Robert Prevost – ako sa volal ešte do predvčera – naplnil nočnú moru liberálnych kardinálov, ktorou je pápež, čo by roztrhal Františkovo dedičstvo. Zdá sa, že má priazeň progresívnejších kardinálov, z ktorých niektorí sa na balkóne sv. Petra doslova žiarili radosťou. No aj konzervatívci očakávajú, že jeho pontifikát nebude taký škodlivý, ako by bol, ak by František II. nastúpil na Petrov stolec. Prvé rozhodnutia Leva XIV. – výber tradičného mena a pápežského odevu – samy osebe predstavujú krok späť od príkladu jeho predchodcu. Napokon, len minulý týždeň ho videli „vchádzať do domu kardinála Burkea na veľmi tajné stretnutie“.
Ak prelistujeme twitterovú chronológiu Svätého Otca – ako sa to robí – zistíme, že ide muža Cirkvi, ktorý sa do svojich šesťdesiatich deviatich rokov nemal potrebu postaviť na jednu alebo druhú stranu v katolíckych kultúrnych vojnách. Áno, otvorene sa vyjadruje k právam migrantov, no zároveň ho vážne znepokojuje otázka transrodových osôb. Áno, zdieľa najprogresívnejšie katolícke publikácie, no zároveň sa delí o texty kardinála Georgea a arcibiskupa Chaputa, ktorí sú pevne ortodoxní. Áno, obdivuje pápeža Františka a má rád myšlienku „synodality“; no (na rozdiel od niektorých) sa nezdá, že by ktorúkoľvek z nich považoval za akýsi inšpirovaný update evanjelia, ktorý spochybňuje, čo Cirkev robila posledné dve tisícročia.
Aby bolo jasné, toto nie je výzva na sebauspokojenie. Cirkev sa nachádza v mimoriadne nebezpečnom okamihu, keď sa pokúša zotaviť z pontifikátu, ktorý aktívne podporoval závažné doktrinálne omyly. Ak Lev XIV. bude v tejto línii pokračovať, akokoľvek opatrne a diplomaticky, bude to znamenať prehĺbenie jednej z najvážnejších kríz v dejinách Cirkvi. Ale to už poznáte. Je tu však príležitosť k optimizmu.
V rozhovoroch sa vtedajší Robert Prevost prirodzene vracal k jednej téme: že to nie je o ňom. Ako generálny prior augustiniánov vyhlásil, že členovia rádu sú „povolaní žiť jednoduchý život v službe iným“. Čo sa týka jeho spirituality, Prevost uviedol, že je inšpirovaná Confessiones sv. Augustína – a opäť ju opisuje v pojmoch sebaobetovania. V „silne individualistickej“ dobe, poznamenáva Prevost, ľudia hľadajú šťastie na nesprávnych miestach. „Skutočné šťastie musí zahŕňať aj iných. A starosť o iných.“
Ako prefekt Dikastéria pre biskupov zhrnul úlohu biskupa ako „povolaného byť pokorným a trpieť so svojím ľudom“. Ako kardinál, keď oslovoval farníkov v jednom kostole v Chicagu, trochu zaváhal, než im povedal: „Som presvedčený, že ak otvoríme svoje životy a srdcia na službu iným, skutočne – ako hovorí evanjelium – dostaneme stonásobok už v tomto živote. Pre mňa to bolo určite takto.“ Nie je to príliš originálny obsah, viem, ale opakovanie tejto témy je významné; a nezdá sa, že by to hovoril len tak.
Dvanásť rokov katolíci znášali pontifikát, v ktorom sa jeden človek postavil do stredu diania, až sa zdalo, že aj zákon Kristov je menej dôležitý než to, čo horúčkovití komentátori nazývali „agendou pápeža Františka“. Bola to doba, keď významný biskupský spojenec pápeža vyhlásil, že „kto chce poznať skutočnú Božiu vôľu pre seba, skutočné srdce Ježiša… musí sa opýtať pápeža. Tohto pápeža, nie toho pred ním, ani toho pred ním.“
Medzitým jeden z vatikánskych spolupracovníkov tvrdil, že pápež František „porušuje katolícke tradície, keď sa mu zachce, pretože je ‚oslobodený od nezriadených pripútaností‘. Naša Cirkev naozaj vstúpila do novej fázy: s nástupom tohto prvého jezuitského pápeža je otvorene riadená jednotlivcom, a nie… vlastnými prikázaniami tradície a Písma“. Išlo o extrémne príklady, no boli súčasťou trendu. A spôsob, akým František konal, tieto vyjadrenia určite podporoval – keď popieral učenie Cirkvi a potom na oprávnené obavy reagoval, akoby šlo o neodpustiteľné urážky.
Ako brilantne poznamenala Amy Welbornová, v posledných rokoch sa veľmi často používalo slovo „pokora“. No v kontexte cirkevného vedenia pokora znamená najmä to, čo sa nerobí. „Nie presadzovať seba, svoju identitu a osobné záujmy ako nadradené, ale dovoliť sebe, svojim talentom, darom a áno, aj svojim obavám, aby sa stali súčasťou Kristovho tela a boli použité Bohom tak, ako to On uzná za vhodné. Nechať sa formovať a pretvárať, nevstupovať do Petrovho náručia s úmyslom pretvoriť ho na svoj obraz.“
Možno si je toho Prevost tiež vedomý. Vo svojej homílii nový pápež povedal, že „prvoradou“ misiou pápeža je „ustúpiť, aby zostal Kristus, stať sa malým, aby On bol známy a oslávený, úplne sa vydať, aby každý mohol mať možnosť ho poznať a milovať“. Ak to naozaj urobí – a ako som povedal, hovorím o najlepšom možnom scenári – bude veľkým pápežom.
Pápež František bol muž s výnimočným intelektom, nadľudskou energiou a ohromujúcou rétorickou schopnosťou, ktorý vládol so železnou vôľou a menil všetko, čoho sa dotkol. Bol zosobnením silného pápeža – a výsledok bol katastrofálny. Modlím sa aby nás pápež Lev naučil, čo znamená pokora; aby nám pomohol pochopiť slová svätého Pavla: „Preto sa chválim svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova moc… lebo keď som slabý, vtedy som silný.“
Dan Hitchens
https://firstthings.com/leo-xiv-and-the-best-case-scenario/