KRISTUS AKO CENTRUM KULTÚRY

Začnime nasledujúcou tézou. Je to téza, ktorú aspoň oddaní kresťania môžu považovať za samozrejmú, za axiomatickú. Nie je to však tvrdenie o skutočnosti, ako napríklad, že súčet dvoch a dvoch je vždy štyri. Je to skôr tvrdenie o hodnote, ktorého istota nie je výsledkom aritmetiky. Závisí skôr od zjavenia, ako je Božie zjavenie, ktorého pravda nepochádza od človeka, ale od Boha. A aká je táto téza? Je to jednoducho to, že Ježiš Kristus zostáva absolútnym stredobodom života Cirkvi a v skutočnosti celého stvoreného poriadku vesmíru.
Je to teda údaj, predpoklad, ktorý je absolútne základný pre diskusiu o teológii verejného života. Alebo, ak to vložíme do kontextu týchto úvah, pre možnosť existencie kresťanskej kultúry.

Hovorím to preto, lebo v katolíckej ekonómii spásy nie sú dva poriadky, prirodzenosť a milosť, človek a Boh, od seba úplne oddelené. Veď nie sme rozdelené duše, odsúdené žiť svoje dni v schizoidnom svete. Vesmír a zmluva, história a nebo, drsnosť planéty Zem a sláva nebies, to všetko nesmieme považovať za dva večne antagonistické princípy, ktoré sú vždy a všade v konflikte. Nikdy nebolo zámerom, aby sa jeden z nich zrazil s druhým alebo mu ublížil. Od začiatku to tak nebolo.

Ako Stvoriteľ a Vykupiteľ, ako Architekt sveta, ktorý sa od okamihu, keď upadol do hriechu, stal jeho Spasiteľom, Boh chcel, aby každý harmonizoval svoje konanie s ostatnými. Ako autor prirodzenosti je aj darcom milosti. Na rozdiel od napríklad kalvinistickej alebo luteránskej teológie, kde sú tieto dve sféry umelo oddelené, rozvedené, čo je Bohom daný osud, ktorý nemožno prekonať.
Opäť, nie je to riešenie ľudskej situácie, ktoré by si mohol niekto obľúbiť. Nechať človeka a spoločnosť, v ktorej žije – ktorá je jediným prostredím, kde môže uspokojiť svoje potreby a túžby – v beznádejnej izolácii, to nie je nič, čo by sa dalo pochváliť. Vrazit čo najhlbší klinec medzi Boha a svet, ktorý stvoril? V akom vesmíre by to mohlo byť dobré? A tak, podľa katolíckeho učenia, nádej, ako sa hovorí, je večná.

Alebo, inými slovami, celá váha pravdy o tom, kto je Kristus (kristológia) a čo Kristus urobil (soteriológia), nevyhnutne zahŕňa všetko, vrátane pravdy o nás samých (antropológia). Vrátane Cirkvi, ktorú vytvoril zo svojho vlastného zmučeného tela, ktoré bezmocne vyselo na kríži. To všetko znamená, že pravda o Kristovi má obrovský, ba dokonca intímny vplyv na otázku, kto a čo je Cirkev (ekleziológia) – a v širšom zmysle aj na celú podobu a štruktúru verejného života, v ktorom žijeme a pohybujeme sa (civilná teológia).

Je to teda Kristus, kto nevyhnutne a nerozlučne zostáva ideou kresťanstva, rímskokatolíckeho kresťanstva. Ako by nemohol byť zdrojom života? Ako by nemohol byť bodom počiatku, udržujúcou rovnováhou a konečným cieľom? Koho vidíme vo viere, keď hľadíme na tvár Krista, ak nie samotné Logos Boha? On je Slovo, ktoré bolo od počiatku Bohom a bez ktorého by nemohol byť žiadny počiatok. A tak je to Kristus, kto tvorí to, čo zostáva jedinečným a nezmeniteľným kresťanstvom v kresťanstve. On sám existuje v centre všetkého, čím Cirkev vo svete jednoznačne je a čo robí.

A aký bol Jeho cieľ, keď prišiel medzi nás, ak nie zachrániť všetko, čo súvisí s človekom? Prečo by mal ľudskú tvár, ak nie preto, aby zachránil a obnovil všetko, čo sme stratili? Nielen v našej súkromnej sfére, ako keby Kristus mal záujem len o izolované ja, atomizované ja. Ale človek vo vzťahu k iným ľuďom, v kontexte, to znamená v spoločenstve a solidarite s inými ľuďmi, s blížnym, ktorý nás chce lepšie poznať, a s cudzincami, ktorí sa chcú stať našimi bratmi. A to v kultúre, ktorá sa chce zasvätiť Kristovi.
Otázka teda znie: v akej výške alebo hĺbke nájdeme ľudské naplnenie? Existuje bod ideálnej jednoty, ku ktorému by sme mali smerovať, nejaká dokonalosť, po ktorej túži ľudské srdce, ktorú chce dosiahnuť, zažiť? Táto otázka je ústrednou témou nádhernej malej knihy, ktorú pred rokmi napísal p. William F. Lynch, S.J. (1960), s názvom Kristus a Apollo. Rýchly pohľad na jej tézu bude veľmi užitočný, pre tvrdenie, ktoré je potrebné vysloviť v súvislosti s otázkou kresťanskej kultúry.
Väčšina ľudí, tvrdí otec Lynch, často príliš rýchlo odpovedá niečo v zmysle: „No predsa zjednotenie s Bohom. Nie je to to, čo všetci chceme?Ale to nie je odpoveď, ktorú má na mysli otec Lynch, ani cirkevní otcovia a stredovekí scholastici, ktorých myšlienkami je dôkladne presiaknutý. „Ja tomu hovorím Cirkev,“ hovorí,

pretože katolícka predstavivosť ma nenúti predstaviť si, že na konci sa musím oslobodiť od celej ľudskej spoločnosti, aby som sa zjednotil s Bohom. Skôr mi pomáha predstaviť si, že keď som sa raz vydal na dobrú cestu so všetkou jej konkrétnosťou (v tomto prípade je to spoločnosť), môžem a musím ju niesť so sebou až do srdca nepredstaviteľného.

Čo to vlastne znamená? Pozrime sa, ako to vidí druhá strana, a všetko bude jasnejšie. Otec Lynch hovorí:

Protestantská predstavivosť zdá sa chápe spoločnosť ako nevyhnutné zlo, ktoré treba znášať na všetkých nižších úrovniach bytia, až do poslednej kvapky, ale ktoré treba s neprimeranou rýchlosťou opustiť predtým, ako dospejeme k pravému poznaniu alebo k tvári živého Boha.

Čo tým chce povedať? Len toľko, že pre protestantskú predstavivosť sa cieľom zdá byť nič menej ako „stáť nahý pred Bohom mimo spoločnosti“, oddelený od všetkých spojovacích nitiek príbuznosti a lásky, ktoré nás spájajú s ostatnými

akoby Boh bol tichom a priepasťou. Ale On nie je ticho; ani On sám nemohol poznať seba samého, ak nie skrze Slovo; a sme my azda lepší ako Boh, že by sme Ho mohli poznať, inak ak nie skrze Krista;? No Cirkev je Kristus.

Tu je pre vás niečo, čím môžete prelomiť ľady. A tak, citujúc Chestertona, „nie je dobré, aby Boh bol sám“, teda sám Boh musí byť spoločenstvom osôb. Od vekov stojí Boh vo vzťahu k Synovi, ktorého splodil, a k Duchu, ktorého spolu vydychujú. Prečo by nás potom malo prekvapiť, ak predpokladáme, že je to tak, že ani pre človeka nie je dobré byť sám? Nie sme snáď stvorení na Jeho obraz a podobu?

Ak máme veriť svätému Pavlovi Pavol v Liste Efezanom (1, 3-6. 11-12), neboli sme už „vyvolení... pred založením sveta“ samotným Bohom a Otcom nášho Pána Ježiša Krista, „aby sme boli svätí a bez poškvrny pred ním“, ktorý „nás predurčil v láske pre synovstvo skrze Ježiša Krista... aby sme existovali na chválu jeho slávy, my, ktorí sme najprv dúfali v Krista“?
Je to síce náročná úloha pre každého, ale nie pre Cirkev, ktorá je presvedčená o tom, že je Jeho nevestou a telom, najjasnejším a najhlbším pokračovaním Jeho osoby a prítomnosti vo svete. Preto práve cez ňu nájdeme vstupnú bránu k pochopeniu kresťanskej kultúry a významu jej formovania, ktoré pomáha kresťanom ľahšie sa priblížiť k Bohu.

prof. Regis Martin

https://crisismagazine.com/opinion/christ-as-the-center-of-culture