KONKLÁVE: PRVÉ HLASOVANIE - ČIERNY DYM

Zakaždým, keď sa Cirkev zhromaždí v konkláve, aby zvolila nového pápeža, milióny očí z celého sveta sa obrátia k malému komínu nad Sixtínskou kaplnkou, v očakávaní jednoduchého, no významom nabitého signálu: dymu.Bieleho – aby oznámil zvolenie nového pápeža. Čierneho – aby naznačil, že voľba sa ešte neuskutočnila. Dnes večer, akoby chcela byť v centre pozornosti, si vedľa najsledovanejšieho komína sveta sadla čajka, ktorá upútala zvedavé pohľady miliónov ľudí.

Biely alebo čierny dym – tento spôsob komunikácie, dnes taký ikonický – je v skutočnosti pomerne nedávnym vynálezom v dvojtisícročných dejinách Cirkvi. Skôr než sa dym stal viditeľným nositeľom posolstva tohto posvätného a zároveň utajeného aktu, svet musel na správu o zvolení pápeža čakať iným spôsobom.

Hlasovalo 133 voličov

Len čo kardináli prekročili prah Sixtínskej kaplnky, otvorila sa mediálna opona: na všetkých televíziách – v Taliansku aj vo svete – začali nepretržité prenosy, často sprevádzané trápnymi vstupmi známych komentátorov z prostredia Vatikánu, z ktorých sa viacerí už preslávili svojou povrchnosťou a slabou dôveryhodnosťou.

To, čo udivuje – a úprimne aj pobaví – je úplná neznalosť mnohých z týchto komentátorov ohľadom základného fungovania obradov, alebo v tomto prípade dokonca aj samotného časového rámca konkláve. Hneď po uzavretí dverí Sixtínskej kaplnky si kardináli vypočuli meditáciu, ktorú predniesol kardinál Raniero Cantalamessa OFM Cap. Tento moment, vôbec nie iba formálny, si vyžaduje určitý čas, pretože ide o skutočný duchovný úvod do rozlišovania.

Napriek tomu, že kolektívna predstavivosť má tendenciu zobrazovať voľbu pápeža ako rýchlu a takmer okamžitú procedúru, hlasovanie, do ktorého je zapojených až 133 voliacich kardinálov, si v skutočnosti vyžaduje pomerne dlhý technický čas. Apoštolská konštitúcia Universi Dominici Gregis veľmi presne upravuje každý krok konkláve. Voľba sa môže začať až po splnení predpísaných úvodných úkonov (čl. 54); ak sa začne popoludní prvého dňa, uskutoční sa len jedno skrutínium. V nasledujúcich dňoch sa konajú dve hlasovania ráno a dve popoludní – vždy v určených hodinách (čl. 63). Každé skrutínium sa skladá z troch fáz: predskrutínia (rozdelenie hlasovacích lístkov, losovanie skrutátorov, infirmárov a kontrolórov), samotného skrutínia (tajné vypĺňanie a vhadzovanie lístkov do urny, prísaha, spočítanie hlasov) a poslednej fázy (záverečné spočítanie, overenie a spálenie lístkov).

Pri takto rozsiahlom volebnom kolégiu a pri tak podrobnej a slávnostnej procedúre môže aj jedno jediné skrutínium trvať niekoľko hodín. V tomto kontexte je zrejmé, že voľba rímskeho biskupa nie je len symbolickým aktom znázorneným bielym dymom, ale skutočne liturgickým a právnym procesom značnej zložitosti, ktorý sa nedá odbaviť v priebehu pár minút.

Napriek tomu sa na mnohých talianskych a zahraničných kanáloch – ako aj na sociálnych sieťach – opakovane kládla absurdná otázka: prečo dym nevyšiel o 19:00? Táto otázka bola nezmyselná, keďže vstup do Sixtínskej kaplnky prebehol až neskoro popoludní a úvodné fázy konkláve sa výrazne natiahli, skôr než vôbec mohlo dôjsť k prvému hlasovaniu.

Prvý dym: je čierny

Čierny dym sa objavil o 21:00, presne podľa očakávaní. Už popoludní niektorí kardináli naznačovali, že prvé hlasovanie bude skôr akýmsi „všeobecným prieskumom“: každý označí meno, ktoré reprezentuje jeho doterajšie reflexie a rozhovory s inými. Spomínali napríklad francúzskeho kandidáta podporovaného španielskou skupinou, no všetci si boli vedomí, že dosiahnuť potrebných 89 hlasov bude dlhý a náročný proces. Toto číslo – oveľa vyššie než v minulosti – výrazne komplikuje konsenzus, najmä preto, že väčšina kardinálov sa navzájom dobre nepozná a medzi nimi pretrvávajú silné rozdiely, dokonca aj medzi tými, ktorí si želajú „modernú“ Cirkev.

Stručne povedané, udivuje – a zároveň znepokojuje – neschopnosť mnohých komentátorov pochopiť nielen ducha, ale ani elementárnu logiku konkláve. Zdá sa, že viac než o informovanie ide o zabávanie publika, ktoré už nie je zvyknuté na ticho a čas Cirkvi – kde Duch vanie, áno, ale nie podľa televízneho scenára.

Pred dymom: oznámenie priamo ľudu

Po celé stáročia neexistoval žiadny viditeľný ani zakódovaný signál o výsledku hlasovaní konkláve. Kardináli sa uzavreli v klauzúre a jediné oficiálne oznámenie prišlo až po voľbe, keď nový pápež prijal voľbu a bol verejne vyhlásený.

Toto oznámenie zaznelo v slávnostnej forme:

„Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus Papam,“

nasledované menom zvoleného kardinála a pontifikálnym menom. Slová vyslovoval kardinál protodiakon z hlavnej lodžie Baziliky sv. Petra.

Keďže neexistovalo žiadne predbežné upozornenie, ľud i civilné autority zostávali v nevedomosti o priebehu volieb a museli čakať – niekedy dni, inokedy týždne, mesiace či roky – na objavenie sa nového pápeža. Tento systém, hoci slávnostný, nereflektoval rastúcu túžbu veriacich po transparentnosti a účasti, najmä v novších časoch.

1878: vznik dymu ako signálu

Prvý dym, ako ho poznáme dnes, bol zavedený až pri konkláve roku 1878, ktoré zvolilo Leva XIII. Inovácia vzišla z nápadu – pripisovaného niektorým kardinálom a technikom tej doby – spáliť hlasovacie lístky po každom skrutíniu a dym použiť ako vonkajší signál. Spočiatku sa však nerozlišovalo medzi čiernym a bielym dymom: cieľom bolo iba oznámiť, že prebehlo hlasovanie. Až neskôr sa ustálilo farebné rozlíšenie na označenie neúspechu alebo úspechu volieb.

Význam a problémy dymu

Od 20. storočia sa farby dymu rozlíšili jasnejšie:

• Čierny dym: žiadny pápež nebol zvolený.

• Biely dym: pápež bol zvolený.

No nebolo to vždy jednoduché: neraz bol dym nejasnej farby, čo spôsobilo medzi veriacimi zmätok. Horenie hlasovacích lístkov zmiešaných s rôznymi látkami niekedy vytvorilo šedastý či málo viditeľný dym. Aby sa predišlo nedorozumeniam, pri konkláve 2005 (Benedikt XVI.) a 2013 (František) boli zavedené dve samostatné piecky – jedna na spaľovanie lístkov, druhá na generovanie jednoznačného dymu pomocou chemikálií: biely dym vznikal z chloristanu draselného, laktózy a chloristanu sodného; čierny dym z dechtu, uhlia a síry.

Od tajomstva k viditeľnej komunikácii

Zavedenie dymu ako signálu znamená komunikačný zlom v dejinách Cirkvi. Hoci sa zachováva tajomstvo a klauzúra konkláve, tento malý viditeľný znak sa stáva symbolickým mostom medzi vnútrajškom Sixtínskej kaplnky a Božím ľudom, ktorý čaká v modlitbe a nádeji. Nie je to priamy prejav, ale znamenie, že Cirkev žije a koná, vedená Duchom Svätým.

V posledných časoch sa však táto udalosť stáva takmer grotesknou – akýmsi mediálnym cirkusom, ktorý premieňa kresťanskú nádej na šou, na pápežské stávky, na karneval mikrofónov, kostýmov a prognóz. Pre mnohých veriacich sa voľba rímskeho biskupa – ktorá by mala byť časom ticha, rozlišovania a vzývania Ducha – mení na spektakulárny obrad s idolatrickými črtami, kde sa centrum viery zamieňa za inštitucionálny rámec.

Trpký paradox

Najtrpkejší paradox je, že postava pápeža viac fascinuje neveriacich než kresťanov. Pápež sa stal objektom obdivu pre milovníkov moci, diplomacie a ceremoniálu: neláka ich Kristovo posolstvo, ale scénografia. Neveriaci projektujú na pápeža hodnotu, ktorú v skutočnosti nemá: vnímajú ho ako monarchu, globálneho lídra, osobnosť na titulnej strane. A zatiaľ čo reflektory osvetľujú kupolu a liturgické rúcha, Kristus zostáva odstrčený, zabudnutý, zatlačený do úzadia.

Pre skutočne veriacich je tento obraz bolestivý, neznesiteľný – takmer ako znesvätenie. Konkláve bolo stvorené pre službu viere, nie pre udržiavanie modly moci. A tak – uprostred tohto cirkusu reportérov, influencerov, stávkarov a nadšencov kardinálskych rituálov – ostáva len dúfať, že sa to čoskoro skončí. Nie z cynizmu, ale z túžby po pravde. Pretože Cirkev sa nerodí z dymu, ale z ohňa Ducha Svätého. A ten málokedy býva mediálnou udalosťou.

https://silerenonpossum.com/it/primafumatanera-7maggio2025/?fbclid=IwY2xjawKIkJtleHRuA2FlbQIxMQBicmlkETFTYlY4Q2U2NnBUYXF4QjZKAR5BqLCaKv2hwlTNWkAkTYLzcGAjRmyy25bgeimhjyh88ocN-28qVD0dvWb8WQ_aem_GMM2EHvnrpr-K7EY6d911A