INTERREGNUM: OBNOVA PETROVHO ÚRADU
Evanjelium čítané na pohrebnej omši pápeža Františka – rovnako ako pri svätom Jánovi Pavlovi II. v roku 2005 – je niekedy označované ako „Petrova obnova“ (Jn 21). Po trojnásobnom zapretí na Zelený štvrtok je Peter podrobený trojnásobnej otázke – čo je zároveň výsluch i rozhrešenie – a potom dostáva poverenie: Pas moje jahniatka. Pas moje ovce. Nasleduj ma.
Teraz, keď je zosnulý Svätý Otec uložený k odpočinku, Kolegium kardinálov sa obracia k otázke, čo Cirkev potrebuje od ďalšieho nástupcu svätého Petra. Čo je potrebné pri obnove Petrovho úradu, ktorý si po dvanástich rokoch znižovania významu vyžaduje isté ozdravenie.
Pápež František, ospevovaný svetom, predstavil „zjednodušený“ obraz pápežského úradu. Stačí si spomenúť na všeobecné uznanie, ktoré vyvolal „pokorný“ náhrobok v bazilike Santa Maria Maggiore, nesúci len meno „Franciscus“. Táto jednoduchosť bola pre neho natoľko dôležitá, že to výslovne stanovil vo svojom poslednom testamente – dokumente, ktorý sa takmer výhradne venoval praktickým záležitostiam spojeným s jeho telesnými pozostatkami, nie však veciam jeho nesmrteľnej duše.
Posledný pápežský hrob s veľkoleposťou bol hrob Pia XI., ktorý zomrel v roku 1939. Šesť pápežov, ktorí nasledovali až po Františka, bolo pochovaných do relatívne jednoduchých hrobiek v kryptách svätého Petra. Traja boli uložený v nadzemných hroboch (Pius XII., Ján XXIII., Ján Pavol I.) a traja v podzemí (Pavol VI., Ján Pavol II., Benedikt XVI.)
Nápisy na náhrobkoch boli takmer jednotné: pápežské meno, skratka PP (Pontifex Pontificum) a rímska číslica. Napr. Pius PP XII, Ioannes PP XXIII, Benedictus PP XVI. Hrob Jána Pavla II. navyše obsahoval aj dátumy jeho pontifikátu, čo bolo výnimočné.
Prečo teda František výslovne stanovil niečo, čo bolo bežným zvykom? Zjavne si neželal označenie „PP“, skratku znamenajúcu pápeža alebo pontifexa. Vyhýbal sa jej aj vo svojom pápežskom podpise.
Samotné meno „Franciscus“, bez titulov, nie je ani výrazom pokory, ani márnivosti; nie je ani formálne, ani neformálne; nie je ani jednoduché, ani veľkolepé. Je to úmyselná redukcia, zmenšovanie Petrovho úradu. A preto je potrebná jeho obnova.
Vo svojej autobiografii z januára 2025, v záverečných kapitolách, pápež František spomína, ako od začiatku premýšľal nad svojím úradom:
„Toto je pápežstvo: služba. Pápežský titul, ktorý mám najradšej, je Servus servorum Dei – sluha sluhov Božích. Ten, kto slúži všetkým, kto slúži pre všetkých. Dva mesiace po mojom zvolení, keď som dostal korektúru Pontifikálnej ročenky, vrátil som im späť prvú stranu, na ktorej boli tituly pripisované pápežovi: zástupca Ježiša Krista, nástupca kniežaťa apoštolov, panovník, patriarcha… Preč s tým všetkým: jednoducho biskup Ríma. Ostatné presunuli na druhú stranu. Takto som sa predstavil už v prvý deň – a len preto, že je to pravda. Ostatné tituly sú síce reálne, pridané dejinami a teológmi – a z dobrých dôvodov – ale jednoducho preto, že pápež bol a je biskupom Ríma.“
To je však nesprávne. Že sa pápež František v tejto veci mýlil už na začiatku, bolo samo o sebe pozoruhodné; že tento omyl pretrval až do konca, je ohromujúce.
Chronologicky vzaté, titul „biskup Ríma“ nasleduje až po „zástupcovi Krista“. V Jánovi 21 Peter ešte nie je biskupom Ríma. A predsa už je „kniežaťom apoštolov“. A že je „zástupcom Krista“, sa ukáže veľmi skoro na prvých stranách Skutkov apoštolov. Ako zástupca Krista Peter najprv odchádza do Antiochie – prvého sídla Kristovho vikára – a až potom do Ríma. Dejiny a kánonické právo spojili tituly biskup Ríma a zástupca Krista do jedného.
o. Raymond J. de Souza
https://www.thecatholicthing.org/2025/05/03/interregnum-restoration-of-the-petrine-office/