OD ZNAKU CHUDOBY K POMNÍKU POKRYTECTVA: DEJINY FRANTIŠKOVHO PEKTORÁLU
Pektorálny kríž (kríž, ktorý nosia pápež a biskupi na hrudi - pozn. prekl.) pápeža Františka sa v priebehu rokov stal symbolom, ktorý bol rovnako oslavovaný ako aj plný protirečení. Mnohí biskupi si ho kúpili, aby napodobnili pápeža, a tým premenili tento znak na emblém najokatejšieho klerikálneho pokrytectva. Bezprostredne po svojom zvolení František odmietol pektorálny kríž, ktorý mu pripravil Mons. Guido Marini, vtedajší majster liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza, a rozhodol sa naďalej nosiť ten svoj – s vyobrazením Dobrého pastiera. Nešlo však o „chudobný“ kríž: bol zo striebra, zakúpený roky predtým pri jeho biskupskej vysviacke. Ide o bežnú prax, ktorá sa týka všetkých biskupov, nič výnimočné. Len v chorých hlavách niektorých konšpirátorov môže existovať predstava, že biskup má vo svojom šatníku zbierku striebra a zlata, ktorú si vešia na krk.
Toto rozhodnutie nebolo prejavom chudoby, ako sa chcelo uveriť, ale premysleným, symbolickým činom, ktorý mal od začiatku vytvoriť veľmi presný obraz. Kríž, ktorý mu bol ponúknutý, ako je to zvykom pri každom novom pápežovi, bol už pripravený vo vatikánskej sakristii: nestál ani cent. Ale František sa už rozhodol: operácia na vytvorenie imidžu musela začať práve tu. A bol to mediálny úspech. Navyše, kríž, ktorý si zvolil, navrhnutý Antoniom Vedelem, je objektívne škaredý, a predsa si ho mnohí biskupi narýchlo zakúpili v nádeji, že si tým získajú priazeň pápeža.
Koľko pokrytectva sme videli počas týchto rokov?
Upozornili sme na to aj včera, keď sme poukázali na návrat zlatých krížov v kaplnke na prízemí Domu svätej Marty a na návrat liturgických rúch. A predsa, zatiaľ čo niektorí kardináli pokračujú v omáčkovitých a rétorických vyjadreniach o pontifikáte, možno by bolo načase, aby sme sa začali pýtať na tieto znaky, také výrečné, ako aj protirečivé, ktoré odhaľujú systémovú nekonzistentnosť. Nielen pápežovu, ale aj tých, ktorí sa k nemu pridali len z číreho oportunizmu.
Počas tohto pontifikátu sme videli prelátov, ktorí si nikdy nevyzliekali revrendu – ani na spanie – ako sa objavujú v clergymane (tzv. kňazský civil - nohavice, rímska košeľa a sako - pozn. prekl.) počas oficiálnych audiencií v Apoštolskom paláci. Napr. kardinál Mauro Piacenza a arcibiskup Francesco Moraglia – len aby sme spomenuli dvoch. Trápna scéna, najmä pre tých, ktorí od nich dostali prísnu, nekompromisnú formáciu poznačenú neustálymi výčitkami proti „nohaviciam a košeli“. Aby sme si to vedeli predstaviť, stačí dodať, že niektorí z ich „zverencov“ začali nosiť clergyman len na karneval.
Iní, ako Donato Ogliari – dnes dokonca pozvaný kázať pred Posvätným kolégiom – boli viackrát pristihnutí pod stĺporadím Svätopeterského námestia, ako si narýchlo menili zlatý pektorálny kríž za strieborný predtým, než predstúpili pred pápeža.
Čo vyprodukovalo toto pokrytectvo? Kam smeruje Cirkev?
Pravda je, že väčšinu týchto liturgických predmetov si nekupujú samotní biskupi či kardináli: sú to dary Božieho ľudu, obetavo a zbožne darované, a títo ľudia ich chcú vidieť na krku svojich pastierov. A mimochodom, ekonomický rozdiel medzi zlatom a striebrom je minimálny. Ak teda niekto vyhodil peniaze navyše na kúpu ďalších pektorálnych krížov zo striebra, aby ich mohol predvádzať pred pápežom.
Ale zamysleli sme sa niekedy nad skutočnou hodnotou znakov? Liturgia napríklad – krása nie je luxus, je to teologický jazyk, je to sláva vzdávaná Bohu. Skúste povedať neveste, že jej ženích kúpil zásnubný prsteň z podradného kovu v mene evanjeliovej chudoby. Ak z tej miestnosti vyjdete živý, potom nám porozprávajte, ako to dopadlo. To, na čom by nám malo skutočne záležať, je vzdávať slávu Bohu. Pretože pokrytectvo sa ukazuje práve vtedy, keď vlastníme telefóny za 4000 eur, ale útočíme na niekoho, kto má dôstojné liturgické rúcha.
Preto sú všetky tieto polemiky o krížoch, prsteňoch, rúchach, čipkách a krajkách zbytočné: sú dobré len na zapĺňanie blogov ľudí, ktorí už nemajú čo povedať, alebo na každodenné omieľanie biskupmi, ktorí síce nehovoria o Ježišovi Kristovi, no zato trávia čas starosťou o krajky druhých, a obniňovaním mladých kňazov, že nimi sú posadnutí. Hoci v skutočnosti práve oni na ne myslia celý deň. Mladí kňazi sú slobodnejší než títo ideologickí „šesťdesiatnici“: nosia liturgické rúcha, aby vzdávali slávu Bohu, nie z osobnej ctižiadosti. Ale títo biskupi majú len jednu jedinú skutočnú posadnutosť: ako sa obliekajú seminaristi a kňazi. Nie či sú šťastní, pokojní, vyrovnaní. Nie. Len odev. Len výzor. A práve oni majú výhrady voči všetkému a voči všetkým.
https://silerenonpossum.com/it/tomba-santamariamaggiore-papafrancesco/