FRANTIŠEK A LEV: DIAMETRÁLNA ODLIŠNOSŤ UŽ Z LOGGIE

Monumentálne dielo Dejiny pápežov od konca stredoveku od Ludwiga von Pastora predstavuje zaujímavý prameň na zachytenie reakcií na voľbu hlavy Rímskej Cirkvi. Prvé dojmy z celkového vystupovania človeka, na ktorého pleciach bude spočívať ťarcha sveta, sa v minulosti nepovažovali za povrchné. Ľudia pripisovali veľký význam každému detailu – vrátane fyzického vzhľadu nového pápeža, pričom sa dokonca diskutovalo o tvare jeho nosa či brady. Ako očitý svedok voľby kardinála Bergoglia môžem dosvedčiť, že kontrast medzi prvým dojmom, ktorý vo mne zanechal v roku 2013, a dojmom z novozvoleného pontifika včera, bol nesmierne ostrý. Ani ja, ani moji spoločníci sme v roku 2013 o Františkovi nevedeli vôbec nič. Napriek tomu jeho prízračný výstup na loggiu, následná minútová tichá strnulosť a potom nahradenie zmienky o Kristovi pochmúrnym „buona sera“ vytvorili duchovný chlad, ktorý ešte umocnilo nehostinné večerné počasie. Ten chlad bol dodatočne zmrazený aj „arktickou glazúrou“, keď sa po jeho boku objavila ponurá skupina prelátov, ktorí boli predstaviteľmi pokrokovej „mafiánskej“ línie.

Neustále sme čakali na niečo – čokoľvek – čo by znelo katolícky, no až kým sme s úľavou neopustili námestie, nič také neprišlo. Všetci sme sa rýchlo presunuli do neďalekého baru, kde konečne fungovalo internetové pripojenie, ktoré nám na Svätopeterskom námestí zlyhalo. Hľadali sme akékoľvek usmernenie, ktoré by nám pomohlo pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Rorate Caeli – ktorého nešťastným spravodajcom som mal počas konkláve byť – prinieslo odpoveď článkom s názvom: „Hrôza, hrôza!“ Naša prvá intuícia bola správna. To „buona sera“ bolo vyhlásením vojny všetkým našim nádejám a snom o aspoň nepatrnom náznaku obnovy v Cirkvi. Včerajšok bol celkom iný. Je pravda, že moje znalosti o kardinálovi Prevostovi boli takmer rovnako hmlisté ako kedysi o Bergogliovi – len pár vágnych negatívnych poznámok od mojich novinárskych známych z Vatikánu mi rezonovalo v mysli. No ako sa udalosti vyvíjali, bolo jasné, že moje prvé dojmy tentokrát nebudú pripomínať rok 2013 ani náznakom.

Hrozivé ranné počasie sa rozplynulo a satanistické mračná nahradilo triumfálne katolícke slnko. Spolu s mladým tradicionalistom – študentom Katolíckej univerzity, ktorý trávi semester v Ríme – sme očakávali dym zo Sixtínskej kaplnky. Obaja sme boli napätí, keď sa potvrdilo, že Cirkev má nového pápeža. Bude opäť len ďalším kaplánom Veľkej koalície status quo? Keď zaznelo meno, museli sme zmäteným Talianom okolo nás vysvetliť, že ide o Američana narodeného v Chicagu – a niektorí si najprv mysleli, že bol zvolený Cupich („Hrôza, hrôza!“).

A potom sa zjavil Lev XIV. Oblečený dôstojne, bez zúfalo pôsobiaceho klerikálneho sprievodu plného „pištoľníkov“. Pozdravil nás Kristovými slovami po vzkriesení. Opakovane nám pripomínal, že Kristus je mostom do večnosti. Vzýval Pannu Máriu. Udelil skutočné požehnanie – spolu s plnomocnými odpustkami (čo rozhodne nie je „ekumenicky korektný“ čin). A hoci môj zrak už nie je taký, aby som vedel posúdiť tvar jeho nosa a brady, môj sluch ešte slúži dobre – a tón jeho hlasu niesol vážnosť a pevnosť, ktoré ostro kontrastovali s podráždenou, štekavou vulgárnosťou jeho predchodcu.

Niet pochýb, že Pastorovi renesanční svedkovia by boli určite potešení. Atmosférické podmienky umocnili celkový dojem – rovnako ako prítomnosť Švajčiarskej gardy a pôsobivo uniformovaných jednotiek talianskej armády.

Nemôžem poprieť, že opakované zmienky o dialógu, prijatí všetkých, synodalite a požehnaniach predchádzajúceho pontifikátu nezneli mojim ušiam práve ako upokojujúca hudba — na rozdiel od tónov Roma Immortale, pápežskej hymny, ktorú hrali prítomné vojenské orchestre. Navyše, niektoré informácie, ktoré som neskôr získal od novinárskeho priateľa o kardinálových výhradách voči Trumpovi, vyslovených ešte pred jeho pontifikátom, ma istým spôsobom znepokojili.

Treba však pripomenúť, že sa stále pohybujeme v rovine prvých dojmov, a v tomto ohľade má istú váhu aj staré latinské príslovie nomen est omen – meno je znamením. Teraz máme pápeža Leva XIV., ktorého predchodca z 19. a začiatku 20. storočia nám zanechal modlitbu k sv. Michalovi archanjelovi. Zvolený bol 8. mája, na sviatok Zjavenia sv. Michala z roku 492. Meno sv. Michala sa objavilo v jeho modlitbách. Znamená to niečo? Kto vie? Ale všetko je to pravda a všetko sa to naozaj stalo. Nech teda toto znamenie pokračuje a prinesie požehnanie! Je celkom možné, že kardinál Prevost si zvolil meno Lev práve pre spojenie toho mena s rozvojom katolíckej sociálnej náuky. Rovnako je možné, že ako muž s americkým a peruánskym občianstvom bude pokračovať v dôraze na otázky chudoby a migrácie — čo nás azda aj oprávnene môže znepokojovať. Je však priskoro predpovedať, ako sa veci vyvinú.

Úprimne povedané, najviac ma v tejto chvíli znepokojuje otázka prežitia a rozvoja Tradičnej liturgie. Aj tu je moje poznanie postoja pápeža Leva obmedzené. Mám však svedectvo z dôveryhodného zdroja v Spojených štátoch, podľa ktorého sa nezdá, že by bránil jednému môjmu blízkemu priateľovi, keď si prial slúžiť Mšu vekov.

Ak je to pravda a ak dokážeme vydržať a rásť pod novým pontifikátom, akýmkoľvek smerom sa bude uberať, je tu veľká nádej do budúcnosti. Zkorumpovaná, naturalistická, samovražedná civilizácia v rukách tyranskej, zvrátenej globálnej elity a jej posluhovačov, pod ktorých diktatúrou trpíme, sa okolo nás rozpadá. Trump, napriek všetkým svojim nepredvídateľným chybám, skutočne udrel na choré, hlúpe a arogantné ambície celej dominantnej oligarchie, ktorú som už označil za najsmiešnejšiu v dejinách sveta. Ako protikatolícky a iracionálny útok na Boha a prírodu musí zlyhať – hoci škody, ktoré ešte môže spôsobiť a ktoré sa bude snažiť spôsobiť zo všetkých síl, sú naďalej nevyčísliteľné.
Ľudské pokolenie nemá inú alternatívu ako Krista, Pána dejín. A Cirkev nemôže splniť úlohu, ktorú od nej svet potrebuje, bez víťazstva tradičnej liturgie, najlepšieho nástroja na prebudenie ľudstva k večnému vlastníctvu Pravdy, Dobra a Krásy v blaženej vízii. Niet inej alternatívy pre ľudstvo než Kristus, Pán dejín. A niet spôsobu, ako by Cirkev mohla naplniť poslanie, ktoré od nej svet očakáva, bez víťazstva Tradičnej liturgie – najlepšieho nástroja na prebudenie ľudstva k večnému vlastneniu Pravdy, Dobrota a Krásy vo videní blažených.

Dajte nám možnosť presadzovať túto vec a Cirkev nevyhnutne napraví všetko ostatné, čo koná zle – všetko, čo napomáha hriešnemu „fungovaniu ako obvykle“, vlhkej prikrývke naturalistickej Veľkej koalície Statusu quo, ktorá ťaživo prikrýva naše driemajúce spoločenstvo a dusí naše osobné prebudenie z duchovnej smrti; všetko, čo bráni plnosti radostného, ale zároveň napomínajúceho a premieňajúceho posolstva Vtelenia pozdvihnúť našu myseľ, srdce a dušu, a umožniť nám budovať spoločenské Kráľovstvo Krista. Kristus musí zvíťaziť. Kristus zvíťazí. Ako hovoria slová hymny Roma Immortale, ktorú včera tak nádherne zahrali dychové orchestre na Námestí svätého Petra: „Non prevarranno la forza ed il terrore; Ma regneranno la Verità e l’Amore“ „Sila a teror nezvíťazia; ale pravda a láska budú kraľovať.“

John C. Rao PhD.

https://onepeterfive.com/francis-and-leo-starkly-different-from-the-loggia/?fbclid=IwY2xjawKLGdhleHRuA2FlbQIxMABicmlkETFTYlY4Q2U2NnBUYXF4QjZKAR4Co2aL9Hf5UHO-3WDZhJKR4_QJBZaADujOicLB2noVnfxeshWeXkl-ZpBvlA_aem_nthRIhxxy_X4HkEczYVHjg