CIRKEV OTROCTVO VŽDY ODSUDZOVALA
Prvá encyklika Leva XIV. Magnifica Humanitas je v istých ohľadoch sklamaním. Príkladom je otázka otroctva. V bodoch 176–177 uvádza tvrdenie o „oneskorení“ Cirkvi pri odsúdení otroctva a obsahuje prosbu o odpustenie. Takéto vyjadrenia už dávno prekročili hranicu pastoračnej pokory. Vykazujú symptómy dekonštrukčného projektu, ktorý chce Cirkev predstaviť ako hlavného historického vinníka.
Otroctvo nebolo „západnou“ ani „kresťanskou“ inštitúciou. Bolo to univerzálne antropologické zlo prítomné vo všetkých vysokých civilizáciách: v sumerskom, egyptskom, babylonskom, asýrskom, perzskom, gréckom a rímskom svete; v čínskej, indickej, africkej i predkolumbovských kultúrach Ameriky. Aristoteles ho považoval za prirodzené (Politika, 1254a), rímske právo ho kodifikovalo ako res mancipi. Otroctvo bolo ekonomickou a sociálnou samozrejmosťou pohanského sveta.
Do tohto sveta vstúpilo kresťanstvo nie ako sociálny reformátor, ale ako nositeľ nového ontologického princípu: každý človek je imago Dei (Gn 1,26-27), bez ohľadu na stav, rasu či pôvod. Táto téza mala revolučný dosah práve preto, že nebola primárne politická, ale metafyzická. Ako ukázal historik Kyle Harper vo svojej zásadnej štúdii Slavery in the Late Roman World (2011), práve kresťanská antropológia postupne erodovala legitimitu inštitúcie otroctva zvnútra.
Cirkev nekonala utopicky ani jakobínsky. Konala organicky a prudenciálne — v súlade s klasickou katolíckou politickou filozofiou, ktorá rozlišuje medzi večnými princípmi a ich historickou aplikáciou (prudentia). Sv. Augustín (De Civitate Dei), sv. Tomáš Akvinský (Summa Theologica, II-II, q. 57–58) i neskorší scholastici jasne rozlišovali medzi ius naturale (prirodzené právo) a ius gentium (právo národov), pričom otroctvo považovali za dôsledok hriechu, nie za prirodzený stav.
Pápežské magisterium nie je „oneskorené“, ako sa dnes propagandisticky tvrdí. Je to kontinuálna línia:
Eugen IV. – Creator Omnium (1434) a Sicut Dudum (1435) – jedno z najskorších pápežských odsúdení zotročovania.
Pavol III. – Sublimis Deus (1537) – slávny dokument, ktorý vyhlásil Indiánov za schopných viery a odsúdil ich zotročovanie.
Urban VIII. – Commissum Nobis (1639)
Benedikt XIV. – Immensa Pastorum (1741)
Gregor XVI. – In Supremo Apostolatus (1839)
Lev XIII. – Catholicae Ecclesiae (1890) a In Plurimis (1888) – kde Lev XIII. explicitne hovorí, že Cirkev „od svojich počiatkov“ bojovala proti otroctvu „s opatrnosťou a diskrétnosťou“ primeranou okolnostiam.
Tento postupný, organický prístup nie je slabosť, ale prejav najvyššej politickej múdrosti. Revolučná mentalita modernity, ktorá požaduje okamžité a totálne riešenia, priviedla ľudstvo k teroru, gulagom a miliónom mŕtvych. Katolícka civilizácia naopak premieňala srdcia a inštitúcie zvnútra.
Dnešné sebakritické gestá v štýle „historickej viny Cirkvi“ nie sú prejavom pokory, ale sebadeštrukcie. Sú snahou zapáčiť sa svetu, ktorý odvrhuje kresťanskú tradíciu a Boha ako základ poriadku. Je to však márna snaha. Kto neustále obviňuje Cirkev z „oneskorenia“, ten vlastne popiera jej civilizačnú veľkosť a ontologický prínos k pojmu ľudskej dôstojnosti. Bez evanjelia by moderný svet nemal morálny jazyk, ktorým dnes odsudzuje otroctvo — a pravdepodobne by ho ani neodsudzoval.
Cirkev je jedinou inštitúciou v dejinách, ktorá otroctvo nielen odsúdila, ale ho aj ontologicky delegitimizovala tým, že každému človeku priznala dôstojnosť dieťaťa Božieho. Toto nie je triumfalizmus. Je to prostá historická a teologická pravda.
Redakcia