JUDÁŠOVA ZRADA
„V tom čase jeden z Dvanástich, menom Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a povedal: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ A oni mu určili tridsať strieborných. Od tej chvíle hľadal vhodnú príležitosť, aby im Ježiša vydal“ (Mt 26, 14-16).
Na veľkú stredu si Cirkev pripomína Judášovu zradu. Epizódu zjavne kľúčovú, prítomnú vo všetkých štyroch evanjeliách, pričom synoptici uvádzajú aj stretnutie zradného apoštola s veľkňazmi, zatiaľ čo svätý Ján tento predchádzajúci moment „preskakuje“, ale v rozprávaní o Poslednej večeri nám hovorí, že „diabol už vnukol Judášovi“, aby Ježiša zradil. Zrada, ktorá zjavne dospela k vrcholu série skutkov a rozhodnutí, ktoré stavali Iškariota proti Učiteľovi, odmietajúc jeho božské poslanie. Zaujímavé je, čo o tom píše don Dolindo Ruotolo (1882–1970) pri komentovaní 22. kapitoly Evanjelia podľa svätého Lukáša vo svojom monumentálnom Komentári k Svätému písmu. Judáš Iškariotský „už dlhý čas nasledoval Ježiša s falošným a zvráteným srdcom; bol medzi jeho učeníkmi telom, ale nie dušou, ba bol v postoji zákerne nepriateľskom. (…) Začal nasledovať Ježiša s nadšením toho, kto očakáva veľké triumfy a veľké časné výhody, a videl, ako sa tieto ilúzie rozplývajú; ba naliehavé prenasledovanie proti božskému Učiteľovi ho presvedčilo, že narazil na falošného proroka. Stratil aj ten kúsok viery, skôr prirodzenej než nadprirodzenej, ktorý predtým mal, a stal sa nemilosrdným kritikom všetkých Ježišových činov, tým nebezpečnejším, že sa neprejavoval“.
Zrada teda nebola náhodným činom, ale logickým dôsledkom srdca, ktoré sa svojou slobodnou voľbou uzavrelo láske Boha. Veľký neapolský mystik a Boží služobník, ktorý svoj Komentár písal bezprostredne po modlitbe a bičovaní, zdôrazňuje kontrast medzi Judášovou dohodou a pomazaním v Betánii, ku ktorému došlo niekoľko dní pred Utrpením. Práve gesto lásky, ktoré Mária z Betánie (tak ju nazýva svätý Ján; synoptici, s niektorými rozdielmi, hovoria všeobecne o žene) – don Dolindo ju stotožňuje s Máriou Magdalénou (identifikácia, o ktorej sa diskutuje už stáročia: dnes je oficiálne stanovisko Cirkvi také, že tieto dve postavy odlišuje a preto ich slávi v dvoch rôznych dňoch) – vykonala voči Ježišovi, mohlo byť tým definitívnym „spúšťačom“ v Judášovej mysli. Dochádza k pomazaniu. A o niekoľko dní neskôr Judáš stretáva veľkňazov, aby im Ježiša predal. „To nás môže viesť k predpokladu – píše don Dolindo, tentoraz komentujúc Evanjelium podľa Matúša – že si takto chcel odškodniť zisk, získaný z masti, ktorá bola podľa neho premárnená”, pričom chudobných použil len ako zámienku
Judášova zrada bola predpovedaná, ale nebola predurčená, to znamená: apoštol ju vykonal zo svojej slobodnej vôle, neodpovedajúc na milosť, ktorú mu Pán nikdy neprestal udeľovať. Božia predvídavosť v podstate nepopiera slobodu človeka; a niet človeka, ktorý by sa stratil bez toho, aby sa Boh opakovane nesnažil otvoriť si dvere jeho srdca. Don Dolindo sa zastavuje pri tomto zásadnom a často nesprávne chápanom bode, keď vysvetľuje, že „Ježiš si nevybral Judáša preto, aby bol zradcom, ale aby bol apoštolom, a iste, keď si ho vybral, chcel ho polepšiť. Vedel však svojou božskou predvídavosťou, že bude zradcom a že to Boh využije na naplnenie svojho plánu, a vyvolil si ho s úzkostným Srdcom, v dokonalej poslušnosti Otcovi“ (Komentár k Evanjeliu podľa svätého Jána). Úzkosť, ktorá vychádzala z vedomia, že stratí syna pre večnosť.
A to súvisí s otázkou, ktorá sa pravidelne vracia: kde sa dnes nachádza Judáš? Hoci nechýbajú tí, ktorí túto pravdu spochybňujú, Cirkev po dvetisíc rokov učila, že sa nachádza v pekle, opierajúc sa o slová samotného Ježiša, ktorý o Judášovi hovorí ako o „synovi zatratenia“ (Jn 17,12) a tiež hovorí, že pre tohto apoštola by bolo lepšie, keby sa nebol narodil (porov. Mt 26,24; Mk 14,21). Nie je primerané domnievať sa, že by Spasiteľ mohol robiť takéto výroky o človeku, ktorý by dosiahol – hoci len tesne – večný život. Zároveň, ako už bolo naznačené, Pán ponúkal Judášovi až do poslednej chvíle možnosť spásy. V Hodinách utrpenia, knihe odporúčanej svätým Piom X. a vydanej svätým Annibalom Mariom di Francia, nám Luisa Piccarreta ponúka dojímavý pohľad na túto Ježišovu lásku, ktorý aj prostredníctvom posledného gesta umývania nôh chcel prekonať Judášovu zatvrdilosť, pritláčajúc jeho nohy k svojmu Najsvätejšiemu Srdcu a vnútorne sa modliac, aby mu apoštol dal svoju dušu a nešiel do pekla. No márne.
Nový zákon nám tiež rozpráva o potupnom konci Judáša, ktorý sa obesil (Mt 27,5) a všetky jeho vnútornosti sa rozliali (Sk 1,18-19). Apoštol síce pocítil výčitky svedomia, tie sa však nepremenili na pravú ľútosť a prosbu o odpustenie: odpustenie, ktoré by mu Pán určite udelil napriek veľkosti jeho hriechu. Namiesto toho Judáš, pridávajúc hriech k hriechu, upadol do zúfalstva nad spásou, nedôverujúc nekonečnému Božiemu milosrdenstvu. Takto svätý Augustín: „Keby sa bol modlil v Kristovom mene, bol by prosil o odpustenie; keby bol prosil o odpustenie, mal by nádej; keby mal nádej, dúfal by v milosrdenstvo.“ A keby ho bol prosil s pravosťou srdca, bol by ho aj dostal.
Keďže, ako nám pripomínajú svätí, Judášova zrada sa opakuje každý deň v tisícoch podôb, malých i veľkých, musíme neustále bdieť a v pokore prosiť, aby sme vedeli milovať Boha podľa príkladu tej, ktorá ho s veľkodušnosťou pomazala pred jeho Utrpením.
https://lanuovabq.it/it/mercoledi-santo-quando-giuda-tradi