NEKATOLÍCKE NÁBOŽENSTVO NEPONÚKA ĽUDSTVU NÁDEJ
Čo je náboženstvo?
Bežná definícia náboženstva znie: „viera v nadľudskú moc alebo mocnosti a ich uctievanie, zvlášť Boha alebo bohov.“ Väčšina ľudí uznáva, vo väčšej či menšej miere, existenciu nejakého božstva alebo, častejšie, neurčitej nadprirodzenej sily niekde na nebi – akejsi užitočnej bytosti, na ktorú možno zvaliť vlastné zlyhania a nešťastia. Keď sa však darí, prítomnosť vyššej bytosti sa zvyčajne prehliada.
Domnievam sa, že skutočných ateistov je len málo, pretože ateizmus predpokladá zložitý myšlienkový proces, ktorý presahuje schopnosti väčšiny ľudí. Oveľa bežnejší je postoj agnosticizmu, pri ktorom človek cíti, že napokon nemôžeme poznať odpovede na otázku zmyslu života, pričom existencia Boha nie je výslovne vylúčená. Myslím si však, že väčšina ľudí zaujíma postoj, že im je to v podstate úplne jedno, a existencia božstva je pre nich jednoducho nepodstatná. S takýmto postojom som sa stretol najčastejšie. Nemožno ho označiť za ateizmus, ale zároveň nespĺňa definíciu agnosticizmu, pretože vychádza z ľahostajnosti, a nie z racionálnej úvahy.
Náboženstvo ako únik
Človek, ktorý je až po krk ponorený do starostí tohto sveta – manželstva, práce, detí a materializmu – často nemá na náboženstvo čas. Neraz sa stáva, že až tí, ktorí zažili nejaké nešťastie, sa obracajú k tomu či onomu božstvu. Rovnako je však možné, že pri životnom neúspechu človek stratí aj zvyšky náboženskej viery, ktoré si dovtedy uchovával.
Existujú náboženstvá, ktoré vychádzajú v ústrety tým, čo hľadajú útočisko pred realitou života, zvlášť keď sa im život rozpadá. Je celkom prirodzené, že tí z nás, ktorým sa život z nejakého dôvodu zdá neznesiteľný, prijímajú náboženstvo, ktoré neposkytuje ani tak vysvetlenie utrpenia, ako skôr určitú ochranu pred tvrdou realitou života. Preto sú medzi takýmito ľuďmi také populárne náboženské sekty. Vyžadujú celoživotnú oddanosť organizácii a podporujú izoláciu od všetkého, čo by mohlo stáť v ceste, napríklad od blízkej rodiny a priateľov. Takéto sekty sa zameriavajú na zraniteľných ľudí a pripravujú ich o všetko, čo má materiálnu hodnotu. Na oplátku im organizácia ponúka určitý druh lásky – a veľa lásky. Tento jav bol označený ako „love-bombing“ (bombardovanie láskou), pri ktorom sa nešťastná obeť – a to je správne slovo – cíti bezpečne v „láske“ svojich novonadobudnutých bratov a sestier. Výsledkom je dusivý účinok, ktorý jej odníma akýkoľvek zmysel pre realitu, keďže je stále hlbšie a hlbšie pohlcovaná sektou.
Takéto sekty majú mnoho podôb a azda sú najrozšírenejšie v Spojených štátoch amerických. Navonok sa môžu tváriť kresťansky, no predmetom uctievania nie je Boh, ale vodca sekty, ktorý sa môže dokonca vydávať za katolíckeho kňaza. Keď sa raz nejaký nešťastník dostane do takejto skupiny a je povzbudzovaný k podozrievavosti alebo dokonca nenávisti voči ľuďom mimo nej, vrátane vlastnej rodiny a priateľov, jeho záchrana sa stáva takmer nemožnou. Rôzne pokusy uniesť syna alebo dcéru zo sekty sa často ukázali ako neúspešné, pretože po určitom čase sa potomok stáva úplne zmanipulovaným.
Náboženstvá, pri ktorých sa človek cíti dobre
Mnohé náboženstvá, vrátane modernej Rímskokatolíckej cirkvi, sa snažia odrážať spoločenskú triedu, rasu a postoje ľudí, ktorí prichádzajú do ich chrámov. Je to veľmi rozšírený jav, keď vidíme duchovných všetkých denominácií usilovať sa vytvárať bohoslužby tak, aby oslovili väčšinu obyvateľov daného prostredia. Ak ide prevažne o bielych, anglosaských, zámožných a spoločensky významných ľudí, duchovní pripravia bohoslužby, ktoré budú zodpovedať ich vkusu. V takom prípade sa veriaci môžu dočkať dokonca „dôstojných“ omší alebo prinajmenšom omší v národnom jazyku s rozvláčnymi kázňami a „milými“ piesňami. V takýchto prípadoch je nevyhnutné, aby veriaci po skončení bohoslužby odchádzali z kostola s príjemným vnútorným pocitom a priznali, že sa cítia dobre. Kázne sú zámerne zostavené tak, aby nikoho neurazili. Ak sa kňaz pomýli a netrafí sa do očakávaní, ľudia jednoducho prejdú do inej, príťažlivejšej farnosti. Tomu sa treba za každú cenu vyhnúť, a preto je celkový tón bohoslužby nasledovný: „Ďakujeme, že ste prišli, a príďte opäť budúcu nedeľu.“
Tento postoj trvá už tak dlho, že vo väčšine cirkví vznikol predpoklad, že väčšina prítomných má doma ústredné kúrenie, pozerá televíziu, vlastní dve autá a chodí na dovolenku do zahraničia. Dnes je to pomerne bezpečný predpoklad, pretože sa všeobecne uznáva, že robotnícke vrstvy náboženstvo viac-menej úplne opustili. Väčšina náboženstiev preto sústreďuje svoje úsilie na uspokojovanie stredných vrstiev, ktoré túto ústretovosť oplácajú štedrými príspevkami pri zbierkach.
Negatívne náboženstvá
Negatívne náboženstvá, medzi ktoré možno zaradiť aj vyššie spomenuté „náboženstvá dobrého pocitu“, sú pozoruhodné nie tým, čomu veria, ale tým, čomu neveria. To sa podľa autora vzťahuje na všetky protestantské náboženstvá, pretože práve to je význam slova „protestantský“.
Negatívne náboženstvá, ktorých hlavným predstaviteľom je podľa autora islam, priťahujú ľudí aj svojím odporom voči mnohým moderným západným hodnotám, ako sú homosexualita, materializmus, demokracia a predovšetkým západný imperializmus. Je možné mať pochopenie pre niektoré z týchto myšlienok, no podľa autora nie sú vhodným základom náboženskej viery. Napriek tomu ich premena na náboženstvo vytvára pre masy neodolateľnú príťažlivosť a viedla k vzniku najrýchlejšie rastúceho náboženstva na svete.
Islam obsahuje dva princípy, ktoré podľa autora zdieľa s Rímskokatolíckou cirkvou. Prvým je presvedčenie, že ide o jediné pravé náboženstvo, a druhým presvedčenie, že sa nezastavia, kým nebude obrátený celý svet. Autor tvrdí, že Katolícka cirkev tieto ciele opustila a že už letmé čítanie dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu ponecháva priestor na pochybnosti, či ešte vôbec verí, že je pravým náboženstvom. Podľa autora práve opustenie týchto princípov ponechalo islam osamotený v zápase o svetovú dominanciu, čo vysvetľuje jeho rýchly rast.
Rovnaká hodnota = rovnaká bezcennosť
Mnohí svetoví lídri hovoria o ľuďoch „všetkých náboženstiev aj bez náboženstva“, čo v očiach mnohých ľudí odsudzuje všetky náboženstvá na úroveň niečoho iba dekoratívneho a prakticky neužitočného. Pohľad na svätého pápeža John Paul II v Assisi (1988), stojaceho na pódiu plece pri pleci s náboženskými predstaviteľmi v pestrých odevoch, podľa autora tento dojem potvrdil a výrazne prispel k tomu, že všetky náboženstvá začali vyzerať smiešne. Medzináboženské stretnutie v Assisi podľa autora zároveň poškodilo duše dobrých katolíkov, pretože dovtedy mohli veriť vo výlučnosť svojej viery. Pohľad na Svätého Otca, ktorý sa pred očami svetovej tlače zjavne kompromitoval, ich podľa autora musel viesť k spochybneniu takýchto predstáv. Ak napríklad postavíme vedľa seba desať predstaviteľov desiatich náboženstiev a každý z nich tvrdí, že jeho náboženstvo je pravé, pozorovatelia zvyčajne dospejú k záveru, že klamú všetci.
Medzináboženský dialóg
Dialóg medzi náboženstvami je vznešený cieľ. V praxi však podľa autora často vedie k tomu, že jediné pravé náboženstvo je nútené robiť ústupky vo svojej viere. Predstava, že by sa moslimovia zapájali do takýchto aktivít, je podľa autora smiešna, no Katolícka cirkev sa im venuje pravidelne. Výsledkom je, že Katolícka cirkev ustupuje zo svojho učenia, aby si zachovala svoje miesto v procese dialógu.
V oblasti ekumenizmu podľa autora nemožno očakávať, že by sa Church of England vzdala svojich názorov prostredníctvom ekumenického dialógu, pretože sa nepovažuje za jediné pravé náboženstvo. Ekumenizmus preto predstavuje útok na katolícku vieru a mal zničujúce následky. Cirkev podľa autora odložila toľko svojej „katolíckosti“, že je dnes vo svojej súčasnej podobe takmer nepoznateľná, pričom všade vládnu doktrinálne rozpory a zmätok.
Potrebujeme náboženstvo?
Človek bez akéhokoľvek náboženstva nie je podľa autora oveľa lepší než zviera, pretože môže žiť iba podľa svojich pudov. Človek bez pravého náboženstva je podobný človeku bez náboženstva vôbec, s tým rozdielom, že falošné náboženstvo ho môže viesť k porušovaniu prirodzeného zákona. Typickým príkladom má byť podľa autora islam, kde je moslim presviedčaný, že je oprávnený vziať život neveriacemu alebo mať viac než jednu manželku.
Nebolo by podľa autora prehnané tvrdiť, že je lepšie nemať nijaké náboženstvo, než mať falošné. Človek bez náboženstva totiž môže prirodzene zachovávať prirodzený zákon a zdržať sa vraždy, krádeže či mnohoženstva. Taký človek môže prežiť celý život bez náboženstva a ak za tento stav nenesie vinu, teoreticky môže spasiť svoju dušu.
Väčšina nekatolíckych náboženstiev obsahuje podľa autora princípy, ktoré sú buď nepravdivé, alebo odporujú zdravému rozumu. Medzi ne patrí napríklad myšlienka, rozšírená v niektorých protestantských skupinách, že všetci sa rodíme dobrí. Na prvý pohľad sa to môže zdať neškodné, ale myšlienky majú dôsledky. Ak sa všetci rodíme dobrí a popiera sa dedičný hriech, vzniká pokušenie veriť, že za všetko, čo nás odvádza od dobra, nenesieme zodpovednosť. Túto predstavu podľa autora podporujú aj moderní poradcovia a psychológovia, čím vytvárajú rastúce odvetvie služieb. To podľa autora vedie k popieraniu slobodnej vôle a napokon k predstave predurčenia.
Svedkovia Jehovovi učia, že spasených bude iba 144 000 ľudí. Metodisti hovoria, že stačí „vyznať Ježiša ako svojho Spasiteľa“ a tým je všetko vybavené. Ako príklad názorov odporujúcich zdravému rozumu uvádza autor hinduizmus, ktorý považuje kravy za posvätné. Môže sa to zdať neškodné, no spomína prípady dedinčanov na juhu Indie, ktorí vraj zomierali od hladu, zatiaľ čo ich dobytok sa voľne pohyboval a nikto sa ho nedotkol.
Existuje nádej…
„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15,16). Týmto jednoduchým výrokom nám náš Pán podľa autora hovorí, že sme povinní podriadiť sa jeho jedinému pravému náboženstvu, Rímskokatolíckej cirkvi. Nie je to otázka voľby alebo osobných preferencií, ale záväzok, ktorý viaže všetkých ľudí bez ohľadu na čas a miesto. Ide predovšetkým o dielo obrátenia, nie presvedčenia. Presvedčenie prichádza až následne a je nikdy nekončiacim procesom. Katolícka viera je dar od Boha, o ktorý musíme prosiť. Spočiatku je ťažké dospieť k nej iba ľudským rozumom, hoci je sama osebe úplne rozumná. Mimochodom, autor pozná iba jedného kňaza, ktorý dokáže obrátiť ľudí výlučne silou rozumu, a považuje ho za výnimočný prípad.
Mnohé známe osobnosti vrátane spisovateľa C. S. Lewis a William Cobbett podľa autora presvedčivo argumentovali v prospech Katolíckej cirkvi, a predsa nekonvertovali, možno preto, že nikdy neprosili o tento nadprirodzený dar. Aby sa človek obrátil, musí si osvojiť ducha podriadenosti vyššej pravde, a práve to väčšine ľudí chýba: je to Boží dar, o ktorý treba prosiť.
Vysoko inteligentní ľudia nachádzajú náboženské obrátenie ťažšie, pretože sa zdráhajú podriadiť vyššej autorite. Chcú všetko pochopiť sami, čo je podľa autora dôvod, prečo univerzity ako University of Oxford a University of Cambridgevyprodukovali mnohých zatvrdilých agnostikov a ateistov. V súčasnom spôsobe života, kde sa „voľba“ uctieva ako najvyššie ľudské právo, je schopnosť prosiť Boha o dar pravej viery prehlušená obyčajnou ľudskou pýchou.
Katolícka cirkev má podľa autora všetky odpovede, hoci dočasne stratila svoj hlas. Človek sa nemôže izolovať od problémov svojho života o nič viac, než sa z nich môže vyargumentovať prostredníctvom vlastného rozumu. Boh nám posiela problémy, aby nás priviedol na kolená a podnietil nás prosiť o odpustenie, pričom sa podriadime jeho pravdám. Všetky falošné náboženstvá sú podľa autora ľudskými výtvormi, a práve preto nám nemôžu poskytnúť vnútorný pokoj, po ktorom všetci túžime.
Ak človek neprijme pravé náboženstvo, odopiera si plný zmysel svojej existencie. Prežiť život ignorovaním podnetov, ktoré posiela Boh, vedie podľa autora k biede a dokonca k večnému zatrateniu. A kto by si niečo také želal?
Joseph Bevan
https://rorate-caeli.blogspot.com/2026/06/why-non-catholic-religions-offer-no.html