PIUS XII.: ZABUDNUTÝ LITURG A PROROK
Keď sa myslí na pápežov a liturgiu, len zriedkavo sa spomenie meno Pia XII., pápeža, ktorý v skutočnosti zohral v oblasti liturgie veľmi významnú úlohu. Samozrejme, na prvý pohľad zostáva v pamäti meno svätého Pia X., ktorý svojím motu proprio Tra le sollecitudini z 22. novembra 1903 o používaní posvätnej hudby v liturgii vyslal dôležitý signál proti niektorým zneužitiam a deformáciám, ktoré sa už dlhý čas takmer usadili v samotnej liturgii. Bol to signál, treba to povedať jasne, ktorý neprišiel ako blesk z jasného neba, ale zapadal do historického procesu, ktorý siahal prinajmenšom do predchádzajúceho storočia a ktorý bol ovplyvnený hnutím a myšlienkovými prúdmi stavajúcimi liturgiu, ako nám bola odovzdaná od Tridentského koncilu prostredníctvom Missale Romanum, promulgovaného svätým Piom V. v druhej polovici 16. storočia (1570), do konfrontácie s ideami, ktoré by sme mohli vo všeobecnosti zaradiť do prúdu osvietenstva a jeho (nie nepodstatnej) epizódy v katolíckom prostredí.
Nezabúdajme, že jedným z najintenzívnejších momentov katolíckeho osvietenstva aplikovaného práve na liturgiu bola v 18. storočí Pistojská synoda (1785), ktorá bola neskôr odsúdená práve pre niektoré liturgické inovácie, ktoré sa podľa Cirkvi odchyľovali od zdravej tradície. Otec Neunheuser označuje Pistojskú synodu – pokiaľ ide o liturgický vývoj – za „nepochybne najzaujímavejšiu udalosť v rámci osvietenstva“. Napriek tomu bolo odsúdenie tejto synody zo strany Cirkvi jednoznačné, keďže bula Auctorem fidei Pia VI. (1794) odsúdila 85 jej téz. Celá táto dynamika, charakterizovaná aj konfrontáciou medzi rôznymi citlivosťami a tendenciami, sa potom – najmä od rozhodujúceho 19. storočia – sústredila v liturgickom hnutí. Toto hnutie malo rozsiahle prepojenia v čase i priestore a v jeho rámci pôsobili rôzne prúdy:
„Liturgické hnutie sa usilovalo o to, aby slávenie kresťanských tajomstiev bolo živé a účinné, aby obrady ‘hovorili’ ľuďom dneška. V snahe dosiahnuť tento cieľ sa spájali rôzne prúdy hnutia. Bola tu predovšetkým esteticko-romantická línia, ktorá sa snažila obnoviť krásu a striedmosť gregoriánskeho a ľudového spevu (…). Dôležitejšia bola pastoračná línia, ktorá považovala liturgiu za nástroj kresťanského života (…). Rozhodujúcou sa ukázala tretia línia, historicko-teologická, ktorá hľadala základy liturgického konania a podstatu kresťanského kultu“ (DEL LAGO, Luigi (1997). Genesi storica della “Sacrosanctum Concilium”. Motivazioni ed elaborazione del documento. In Credere Oggi, č. 98, marec–apríl).
Ako odpoveď na tieto prúdy – niekedy navzájom protikladné –, prichádza dielo Pia XII., ktoré sa prejavuje v rôznych dokumentoch a krokoch, ktoré potom ovplyvnili aj koncilové dokumenty. Kardinál Siri raz povedal, že „ak sa študujú indexy Druhého vatikánskeho koncilu, možno ľahko zistiť, že po citáciách zo Svätého písma sú najpočetnejšie citácie práve z textov tohto pontifika“. V modlitbe Anjel Pána 18. marca 1979 Ján Pavol II. povedal: „Nemôžeme zabudnúť, ako veľmi Pius XII. prispel k teologickej príprave Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pokiaľ ide o náuku o Cirkvi, prvé liturgické reformy, nový impulz pre biblické štúdiá a veľkú pozornosť venovanú problémom súčasného sveta.“ Keď vidíme dnešnú zložitú situáciu liturgie, môžeme si len priať návrat k autentickým dokumentom koncilu, ale aj k dokumentom Pia XII. Mám na mysli encykliku Mediator Dei (20. november 1947), encykliku zásadného významu pre liturgické štúdiá. Profesor David Fagerberg, teológ z University of Notre Dame, ju označuje za mimoriadne dôležitú, pretože nám poskytuje jasný pohľad na to, ako sa pápež staval k liturgickým problémom svojej doby a k príliš rýchlym reformným tendenciám niektorých reformátorov. Profesor Fagerberg tvrdí, že v tomto dokumente sa nachádza jedna z najlepších definícií liturgie:
„Posvätná liturgia je teda verejný kult, ktorý náš Vykupiteľ vzdáva Otcovi ako hlava Cirkvi, a je to kult, ktorý spoločenstvo veriacich vzdáva svojej hlave a skrze neho večnému Otcovi; je to skrátka úplný kult mystického tela Ježiša Krista, teda hlavy i jeho údov.”
O mystickom tele – dodávame – už Pius XII. veľa povedal v encyklike Mystici Corporis Christi (29. júna 1943), dokumente, ktorý treba teda čítať vo svetle toho, ktorý vznikol o štyri roky neskôr. Nasleduje potom Musicae Sacrae Disciplina (25. decembra 1955). V tomto dokumente sa ponúkajú niektoré vysvetlenia o úlohe a dôstojnosti hudby v božskom kulte, keďže sa v nej – podobne ako v sakrálnom umení – objavovali protichodné prúdy:
„Posvätná hudba sa neriadi zákonmi a normami odlišnými od tých, ktoré riadia každé náboženské umenie, ba ani samotné umenie vo všeobecnosti. Nie je nám totiž neznáme, že v posledných rokoch sa niektorí umelci s veľkou urážkou kresťanskej zbožnosti odvážili uvádzať do chrámov diela bez akejkoľvek náboženskej inšpirácie a v úplnom rozpore aj so správnymi pravidlami umenia.“
Samozrejme, aj tu – okrem odvolania sa na už spomenuté dokumenty – treba pre plnšie pochopenie pripomenúť aj Humani Generis, ďalší zásadný dokument tohto pontifika. Tomuto pápežovi sa pripisuje aj reforma Svätého týždňa (1951 – 1956), ktorá predpokladala všeobecnú revíziu liturgie. Nie je tu však vhodné zastavovať sa pri type reformy, o ktorej sa uvažovalo za čias Pia XII., a porovnávať ju so spôsobom, akým niektorí uskutočňovali liturgickú reformu po Druhom vatikánskom koncile. Táto otázka by bola veľmi rozsiahla a nemožno ju tu rozoberať. Stačí povedať, že Pius XII. bol pápežom, ktorému na liturgii veľmi záležalo a ktorý sa snažil zosúladiť nova et vetera podľa tisícročnej tradície Cirkvi.
Aurelio Porfiri
https://lanuovabq.it/it/pio-xii-il-papa-liturgo-e-profeta-dimenticato