Keď už opadli polemiky, ktoré vznikli v bezprostrednej reakcii na udalosti, pokúsme sa predložiť niekoľko nezaujatých úvah, sine ira et studio, teda bez hnevu a zaujatosti, ako hovorievali Rimania, o XV. púti Peregrinatio ad Petri sedem, ktorá sa konala v Ríme od 23. do 25. októbra 2026.
Rímsku púť organizuje Coetus Internationalis Summorum Pontificum, ktorému predsedá Christian Marquant. Koná sa každoročne koncom októbra a podľa tradičného liturgického kalendára sa končí v nedeľu Krista Kráľa. Piatok je venovaný konferencii združenia Paix Liturgique a slávnostným vešperám; sobota predstavuje ústredný bod stretnutia s procesiou a modlitbou v Bazilike svätého Petra. Pri viacerých ročníkoch, a opäť aj v roku 2025, mohla púť zahŕňať aj slávenie svätej omše vo vatikánskej bazilike.
Tento rok však slávenie svätej omše v Bazilike svätého Petra nebolo povolené a omša sa konala ako „tichá“ v Bazilike Santa Maria Maggiore. K tomuto prvému zamietnutiu sa pridalo aj zamietnutie vstupu procesie do vatikánskej baziliky, po prvý raz za pätnásť rokov.
Vatikánska novinárka Diane Montagna a blog MessainLatino zverejnili korešpondenciu medzi organizátormi púte a Svätou stolicou z mesiacov predchádzajúcich podujatiu. Ide o dva listy, ktoré arcibiskup Paolo Rudelli, substitút pre všeobecné záležitosti Štátneho sekretariátu, zaslal 7. augusta a 30. septembra 2026 otcovi Claude Barthovi, kaplánovi púte. Listy odpovedajú na žiadosti, ktoré francúzsky kňaz adresoval 12. júna 2026 pápežovi Levovi XIV. a 8. septembra samotnému Mons. Rudellimu, aby získal povolenie na slávenie sv. omše vo vatikánskej bazilike alebo aspoň na spoločný vstup do Baziliky svätého Petra a modlitbu pri hrobe apoštola.
Mons. Athanasius Schneider, O.R.C., pomocný biskup arcidiecézy Najsvätejšej Panny Márie v Astane v Kazachstane, navyše vyhlásil, že pápežovi Levovi XIV. osobne predložil žiadosť o možnosť sláviť pontifikálnu svätú omšu v Bazilike svätého Petra počas súkromnej audiencie, ktorú mu pápež udelil 18. decembra 2025.
Komunikácia so Svätou stolicou teda prebehla, ale žiadosti organizátorov púte dostali zamietavú odpoveď. To vyvolalo trpkosť a podnietilo početné diskusie o zodpovednosti za tieto obmedzenia.
Hlavným úradom, ktorý zakázal jednotlivé aktivity púte, bol nepochybne vatikánsky Štátny sekretariát, konkrétne substitút štátneho sekretára. Zdá sa však málo pravdepodobné, že by zákaz nemal súhlas kardinála štátneho sekretára Pietra Parolina a pápeža Leva XIV., keďže išlo o záležitosť, ktorá nevyhnutne musela vyvolať spory. Tvrdenie, podľa ktorého vatikánske autority preukázali ochotu otvoriť dvere všetkým okrem obhajcov Tradície, sa však v tomto prípade javí ako neprimerané. Minuloročná púť Ad Petri sedem totiž vyvrcholila slávnostnou pontifikálnou svätou omšou, ktorú 25. októbra slávil kardinál Raymond Leo Burke pri Oltári katedry svätého Petra. Pápež aj štátny sekretár boli vtedy tí istí. Čo sa teda zmenilo?
Najlogickejšie vysvetlenie odkazuje na udalosť, ktorá sa odohrala medzi októbrom 2025 a októbrom tohto roka: na biskupské vysviacky Kňazského bratstva svätého Pia X., ktoré sa uskutočnili 1. júla 2026 v Écône bez pápežského mandátu, s následnou exkomunikáciou aktérov tohto schizmatického činu. To, čo sa stalo, nemožno podceňovať, pretože to spôsobilo rozkol nielen v cirkevnom spoločenstve, ale aj v tom, čo sa označuje ako tradicionalistický svet.
Luigi Casalini označil odmietnutie Štátneho sekretariátu za krok, ktorý objektívne nahral Kňazskému bratstvu svätého Pia X., teda za rozhodnutie, ktoré by napokon posilnilo postavenie tých, ktorí považujú dialóg medzi veriacimi spätými s tradičnou liturgiou a Svätou stolicou za zbytočný. Tento postreh vystihuje skutočný problém. Keď púť, ktorej zámerom je prejaviť oddanosť Petrovmu stolcu, naráža na takéto prekážky, nie je ľahké vysvetliť jej účastníkom, prečo si majú zachovať dôveru voči cirkevným autoritám. Kardinál Parolin a jeho spolupracovníci by sa mali zamyslieť nad možným „bumerangovým efektom“ svojich rozhodnutí v čase, keď počet kňazov a veriacich, ktorí sa približujú ku Kňazskému bratstvu svätého Pia X., rastie, a nie klesá.
Na druhej strane ústredné postavenie, ktoré Coetus Internationalis prisúdil monsignorovi Athanasiovi Schneiderovi, potvrdenému za hlavného celebranta púte, nepochybne poskytlo Štátnemu sekretariátu argument na sprísnenie svojho postoja. Verejné vyjadrenia pomocného biskupa Astany v prospech Kňazského bratstva svätého Pia X. totiž dávali jeho prítomnosti význam presahujúci liturgickú úlohu. Monsignor Schneider sa k vysviackam v Écône vyjadril 9. marca a 4. júna 2026 a po udalosti opäť 17. augusta. Vo všetkých troch vystúpeniach zachoval konzistentný postoj: vždy obhajoval stanoviská Bratstva a poukazoval na pochybenia Vatikánu. Dňa 9. marca požiadal pápeža, aby vysviacky povolil ešte pred vyriešením doktrinálnych sporov, pričom tvrdil, že absencia mandátu by ich neurobila schizmatickými. Dňa 4. júna predstavil Bratstvo ako prozreteľnostnú pomoc pre Cirkev a prípadnú exkomunikáciu ako vážnu pastoračnú chybu. Dňa 17. augusta sa usiloval poskytnúť teologické a morálne odôvodnenie vykonaného činu, pričom sa odvolával na prednosť Božieho zákona pred cirkevnými normami. V neskoršom rozhovore z 13. októbra, desať dní pred púťou, biskup zopakoval, že „s odstupom dejín sa prínos Mons. Lefebvra a Kňazského bratstva svätého Pia X. bude hodnotiť ako prospešný pre celú Cirkev“. Jeho postoj nepripúšťa nijaké pochybnosti.
Organizátori považovali za potrebné zdôrazniť, že veriaci, ktorí sa zišli v Ríme, nie sú „lefebvristi“. Biskupskou tvárou púte však bol biskup, ktorý podporuje Kňazské bratstvo svätého Pia X. v jeho spore s Rímom.
Je pravda, že monsignor Schneider bol vybraný za celebranta mnoho mesiacov pred biskupskými vysviackami v roku 2026. Jeho neskoršie vyjadrenia však mali organizátorov priviesť k úvahe, či je vhodné potvrdiť ho v tejto úlohe. Aj samotný Mons. Schneider mohol zvážiť, že ustúpi a prenechá vedenie púte inému biskupovi, namiesto toho, aby počas troch rímskych dní vystupoval ako vodca Populus Summorum Pontificum.
Vládnuci chaos neruší princíp príčinnosti, podľa ktorého má každý čin svoje dôsledky. Monsignor Schneider má nepochybne právo predkladať vlastné hodnotenia. Organizátori však zasa nesú zodpovednosť za to, aby si položili otázku, či sú tieto hodnotenia zlučiteľné s reprezentatívnou úlohou, ktorú má plniť.
Vedúce postavenie monsignora Schneidera v skutočnosti poskytlo vatikánskym autoritám možnosť interpretovať púť ako prejav podpory, prinajmenšom nepriamej, smerovaniu Bratstva. To neznamená, že táto interpretácia bola opodstatnená ani že mohla ospravedlniť obmedzenia vzťahujúce sa na všetkých pútnikov. Znamená to však, že rozvážnosť si vyžaduje zohľadniť citlivosť určitých rozhodnutí, najmä v prostredí poznačenom nedôverou a spormi, v akom sa dnes nachádza svet spätý s Tradíciou.
prof. Roberto de Mattei
https://www.corrispondenzaromana.it/considerazioni-sine-ira-et-studio-sul-pellegrinaggio-ad-petri-sedem/