Predstavte si, že anglický kráľ hlasuje vo voľbách v Spojených štátoch. Je to, samozrejme, nepravdepodobný scenár, no nie je úplne nepodobný tomu, čo sa stalo, keď sa pápež Lev XIV. rozhodol hlasovať v amerických voľbách v polovici prezidentského obdobia a požiadal, aby mu zaslali hlasovací lístok, pričom je stále zapísaný v zozname voličov ako Robert Prevost. Sám pápež prostredníctvom Tlačového strediska Svätej stolice oznámil, že chce hlasovať, a povzbudil všetkých občanov, aby tak urobili aj oni. Pápežovo rozhodnutie prináša viacero problémov, pričom nejde len o otázky vhodnosti.
Po prvé, keď sa človek stane pápežom, fakticky už nie je občanom svojej krajiny pôvodu. Človek zvolený na Petrov stolec si spravidla ponecháva svoje občianstvo (v Levovom prípade svoje občianstvo), no pápež je zároveň panovníkom Mestského štátu Vatikán a predovšetkým je vo veľmi reálnom zmysle sám pápež Svätou stolicou – pozri kánon 361 Kódexu kánonického práva.
Po druhé, pápež hlasoval prostredníctvom hlasovacieho lístka Roberta Francisa Prevosta. Je to „milé“ a „úhľadné“ v bežnom význame týchto slov. Aj keď Robert Francis Prevost neprestáva existovať v okamihu, keď sa stane pápežom Levom XIV., nič to nemení na tom, že nemôže prepnutím vypínača rozhodovať, kým bude v konkrétnej situácii. Nemôžu existovať dva paralelné svety, v ktorých je pápež Svätou stolicou a zároveň občanom iného štátu a udržiava si dvojitú identitu preto, že má dve mená.
Formálne sa Robert Francis Prevost vracia do existencie v okamihu svojej smrti, keď bude pápež po potvrdení smrti oslovený svojím krstným menom, čím sa potvrdí, že smrťou sa končí aj jeho funkcia pápeža.
Kým žije, jeho postavenie pápeža má prednosť pred všetkými ostatnými identitami.
Po tretie, pápež sa zachoval veľmi americky, keď nám chcel pripomenúť občiansku povinnosť voliť. Ak by sme však túto úvahu doviedli do absurdnosti, vo voľbách by mali hlasovať všetci členovia kráľovských rodín. To sa nedeje, pretože člen kráľovskej rodiny stojí nad voľbami, a to aj v konštitučných monarchiách.
Skrátka, Lev XIV. sa poriadne nezamyslel nad tým, čo znamená byť pápežom.
Vzhľadom na predchádzajúce prípady to neprekvapuje. Napríklad toto leto v reakcii na vyjadrenia amerického veľvyslanca pri Svätej stolici Briana Burcha, ktorý tvrdil, že pápežove názory ako hlavy štátu treba oddeľovať od jeho názorov ako náboženského predstaviteľa, redakčný komentár Vatican News dokonca vyhlásil, že pápež „vždy hovorí ako pastier“.
Pápež je vždy pastierom, nikdy však nehovorí výlučne ako pastier a ani nemôže výlučne ako pastier konať.
Svätá stolica je súčasťou medzinárodných vzťahov, udržiava 184 bilaterálnych diplomatických vzťahov a má značnú váhu. Na začiatku každej zahraničnej cesty sa pápež prihovára diplomatickému zboru akreditovanému v krajine, ktorú navštevuje. Nerobí to ako pastier; robí to ako Svätá stolica.
Pápež je, samozrejme, panovníkom Mestského štátu Vatikán. Táto zvrchovanosť však slúži predovšetkým na to, aby mu zabezpečila osobitné postavenie v spoločenstve národov bez toho, aby ho akýmkoľvek spôsobom viazala na ktorýkoľvek štát. Lev XIV. to pochopil, keď sa usiloval nevystupovať ako americký pápež, ale ako pápež pochádzajúci z Ameriky.
Pochopil to aj vtedy, keď sa rozhodol navštíviť Spojené štáty, ale až po tom, čo bude jasné, že je pápežom všetkých a neuprednostňuje vlastnú krajinu, ako vysvetlil veľvyslancovi Burchovi počas súkromnej večere pri príležitosti 250. výročia vzniku Spojených štátov.
Pápežovo rozhodnutie hlasovať v amerických voľbách v polovici prezidentského obdobia dáva plné opodstatnenie otázke, nakoľko pochopil, kým je a aké je jeho postavenie v novom úrade.
V každom prípade môže mať pápežovo rozhodnutie rôzne dôsledky.
Napríklad pri obhajobe v prípadoch zneužívania. Keď sa v Spojených štátoch začali v rámci mnohomiliónových žalôb objavovať požiadavky, aby Svätá stolica predvolala pápeža na svedeckú výpoveď alebo aby bol pápež obžalovaný, akoby bol generálnym riaditeľom spoločnosti, na ktorú v skutočnosti nedohliadal, Svätá stolica vždy zdôrazňovala predovšetkým to, že ide o panovníka, a ďalej to, že Svätá stolica nie je organizáciou podnikateľského typu, a preto nemožno pápežov vzťah k biskupom porovnávať so vzťahom generálneho riaditeľa k jeho spolupracovníkom.
Táto ochrana pápeža však v skutočnosti vyplývala práve z toho, že pápež predstavoval iný medzinárodný subjekt. Teraz však, keď pápež hlasuje ako bežný občan, hrozí, že tento precedens bude možné využiť na to, aby sa na jeho úlohu a osobu nazeralo rovnako ako na úlohu a osobu ktoréhokoľvek iného biskupa.
Pápežova sloboda – sloboda pápežského úradu – sa budovala postupne. Pápežský štát poskytoval pápežovi územie a zvrchovanosť, trvalo však stáročia, kým sa pápeži úplne oslobodili od vplyvu štátov.
Ešte aj na konkláve, ktoré na začiatku minulého storočia zvolilo Pia X., mali katolícki panovníci právo vetovať niektorých potenciálnych kandidátov. Až do čias Benedikta XV. fungovali zahraničné misie, najmä v Ázii, ako protektoráty iných štátov, ktoré tak prostredníctvom financovania misií uplatňovali svoj vplyv na Cirkev.
Nebolo náhodou, že keď Taliansko v roku 1870 dobylo Rím, odmietlo pápežovi poskytnúť čo i len malú časť svojho územia. Aj bez územia však diplomatické vzťahy Svätej stolice rástli, pretože pápež a Cirkev disponovali značnou diplomatickou silou a obrovskou váhou vyplývajúcou z ich povesti.
Lev XIII., ktorý nemal vlastný štát, bol v roku 1899 pozvaný na mierovú konferenciu v Haagu. V roku 1975 bola Svätá stolica pozvaná na Konferenciu o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách, a to priamo Sovietskym zväzom, práve pre túto nezávislosť.
Prostredníctvom tejto autonómie a nezávislosti uplatňuje Svätá stolica svoj medzinárodný vplyv. Ak sa však pápež bude naďalej správať ako súkromný občan, aj jeho úloha sa tým oslabí a podriadi úlohe tých, ktorí vládnu jeho krajine. Ako možno napokon napríklad diskutovať o slobode Cirkvi vymenúvať biskupov a kritizovať čínsko-vatikánsku dohodu, ak sám pápež súhlasí s tým, že sa hlasovaním zapojí do mechanizmov štátu?
Je pozoruhodné, že poslední dvaja pápeži Cirkvi pochádzajú z amerického kontinentu a ani jeden úplne nepochopil hlboký význam toho, čo znamená byť pápežom. František si doprial obnovenie svojho argentínskeho pasu – pritom pápež je sám sebe pasom a nepotrebuje pas žiadnej krajiny –, Lev sa rozhodol hlasovať, čím poskytol istú úľavu tým, ktorí tvrdili, že pápež by mal v Amerike platiť dane; dokonca existoval aj návrh zákona, ktorý mu mal udeliť výnimku, no ten teraz uviazol vo výbore.
Podstatné je, že Svätá stolica a pápežova úloha existujú z určitého dôvodu.
Pápež preto už nie je súkromným občanom a nemôže sa tak správať, hoci by mal tie najlepšie úmysly. Keď to totiž robí, oslabuje inštitúciu, na ktorej čele stojí. Je zrejmé, že takéto uvažovanie sa prijíma ťažko, pretože ľuďom sa páči pápež, ktorý sa správa ako všetci ostatní alebo sa podriaďuje demokracii.
Týmto konaním však jednoducho nebráni Svätú stolicu. Prinajmenšom pristúpil k tejto záležitosti ľahkovážne. Kánonické právo pápežovi nebráni hlasovať, no mnohé dôvody praktickej vhodnosti hovoria proti tomu.
Predovšetkým jedna skutočnosť: pápež je panovníkom iného štátu a už ho v skutočnom zmysle nemožno považovať za občana ktoréhokoľvek štátu.
Rozhodnutie Leva XIV. hlasovať je veľmi nebezpečným precedensom. Z krátkodobého hľadiska nemusí mať nijaké dôsledky. Z dlhodobého hľadiska sa však toto rozhodnutie môže obrátiť proti Svätej stolici.
https://www.mondayvatican.com/vatican/leo-xiv-a-pope-who-wants-to-be-a-citizen