Vo svojom predchádzajúcom článku „Prečo nemôže byť pápež psychoanalytikom“ som načrtol problém, ktorý vzniká, keď niekto, kto má takú autoritu ako Svätý Otec, zakladá svoje hodnotenia veriacich, ktorí sú v jeho starostlivosti, na osobných domnienkach o ich psychologických problémoch, v kombinácii s tendenciou zovšeobecňovať individuálne pozorovania (nehovoriac o potenciálnych predstavách) na časť cirkevného spoločenstva.
Celá situácia, ktorej sú slová pápeža Františka v jeho autobiografii len symptomatickým prejavom, má však širšie rozmery. Nepochybne ich je veľa, ale na tomto mieste by som chcel poukázať na jeden z nich.
Obvinenie z pokrytectva namierené proti tradične zmýšľajúcim alebo dokonca len konzervatívnym katolíkom sa v autobiografii pápeža Františka objavuje v súvislosti s reakciou týchto skupín na exhortáciu Amoris laetitia. Zdá sa, že pápež vidí v ich reakcii rozpor medzi ich odmietaním laxného prístupu k hriechu cudzoložstva a tichým prijímaním či dokonca účasťou na oveľa závažnejších duchovných („anjelských“, ako ich nazýva František) hriechoch, ako sú pýcha, lož, nenávisť, zneužívanie moci a podobne. Podľa môjho názoru by k skutočnému pokrytectvu došlo, keby tradicionalisti hlasno odsudzovali cudzoložstvo a zároveň sa ho sami ticho dopúšťali, ale to nechajme bokom. Moju pozornosť namiesto toho púta niečo iné: pozoruhodný, takmer dialektický paradox v prístupe, ktorý obhajuje Svätý Otec, zjavný najmä v kontexte Amoris Laetitia.
Ako je dobre známe, jedným zo základných aspektov tohto dokumentu a riešení, ktoré presadzuje, je opustenie - alebo aspoň spochybnenie a relativizovanie - koncepcie vnútorne zlých skutkov. Táto zmena priamo ovplyvňuje zásadu, ktorá zakazuje prijímať sväté prijímanie v stave objektívne zisteného smrteľného hriechu. Zástancovia tohto prístupu, vrátane samotného Františka, tvrdia, že životné cesty sú také rozmanité, situácie také neporovnateľné a svedomie také odlišné, že nie je možné dodržiavať jedno pravidlo platné pre všetkých. Ku každému prípadu treba pristupovať individuálne, pastoračne, s nehou, otvorenosťou, sprevádzaním, synodalitou atď. Zarážajúce je, že presný opak akoby platil pre ľudí, ktorí „hrešia“ prísnosťou, rigorizmom a - čo je ešte absurdnejšie - náklonnosťou k elegantnému a ozdobnému oblečeniu. Títo jednotlivci sa merajú jediným meradlom, pričom sa takéto postoje alebo dokonca záľuby kategorizujú ako zlo, ktoré treba hromadne odsúdiť , bez nuansy a bez pokusu o pochopenie.
Paradox spočíva v tom, ako táto „nová ortodoxia“ dekonštruuje štruktúru tradičnej kresťanskej morálky a jej spojenie so sviatostnou disciplínou a dosahuje to vytvorením systému odsúdenia zameraného na časť Cirkvi, ktorá tieto veci obhajuje. Následne mení tendencie alebo postoje - ktoré za určitých okolností môžu byť skutočne problematické alebo patologické, ale vo svojej podstate sú náhodné a morálne neutrálne alebo čnostné (napr. vernosť tradičnému učeniu Cirkvi) - na nový katalóg peccata mortalia. Okrem toho spojenie v myslení pápeža Františka - či ho zdieľajú aj iní zástancovia tejto „novej ortodoxie“, zostáva otvorenou otázkou - medzi „hriechom“ rigorizmu a „vinou“ náklonnosti k drahému, elegantnému oblečeniu, pričom oboje je spojené so sklonom k „anjelským“ hriechom, vytvára akúsi stigmu. V tejto perspektíve sa elegantné oblečenie, čipky a rochety stávajú znakmi, ktoré údajne odhaľujú duchovne narušený vnútorný život. Nosiť do kostola jemné obleky? Potom ste určite prísnym zástancom tvrdého zaobchádzania s hriešnikmi, pričom si nevšímate „trám vo vlastnom oku“. Kňazi si obliekajú rochety? Nepochybne váš odpor voči zhovievavosti v sexuálnych záležitostiach maskuje skrytú klerikálnu pýchu. A tak ďalej.
Pripomína mi to istý typ kazateľa, ktorý nosenie nohavíc u žien považuje za krátky krok k smilstvu, zatiaľ čo tetovanie alebo piercing v nose hraničí s otvoreným satanizmom. Štruktúra je analogická, hoci tieto prístupy nie sú v žiadnom prípade symetrické. Napokon tí, ktorí sa v rámci „novej ortodoxie“ stali novými verejnými hriešnikmi, v skutočnosti obhajujú tradičné učenie Cirkvi. Táto stigmatizácia, či už vedome organizovaná alebo ako výsledok určitého zmýšľania, slúži na ich diskreditáciu. V konečnom dôsledku však diskredituje aj samotné učenie, ktoré obhajujú, a označuje ho za „rigoristické“, „rigidné“, „klerikálne“ a zodpovedné za to, že produkuje všetkých tých dobre oblečených, samoľúbych farizejov, ktorí ani nevstupujú, ani nedovolia iným vstúpiť (porov. Mt 23, 13).
Ak niekto potrebuje dôkaz, že v prípade svätého prijímania rozvedených osôb žijúcich v nových zväzkoch nemáme do činenia s nejakým vývojom učenia, ale skôr s pokusom nahradiť a potlačiť niektoré jeho prvky, tu je na očiach. „Nová ortodoxia“ nezahŕňa hlbšie pochopenie predchádzajúceho učenia, ale skôr jeho podkopanie a diskreditáciu. Čiastočne sa to dosahuje tým, že sa toto učenie rámcuje spôsobom, ktorý ho spája s patologickou religiozitou - religiozitou, ktorá sa potom en bloc pripisuje jeho obhajcom na základe takých „pevných“ predpokladov, ako je ich spôsob obliekania.
Celý tento prístup je slabý, problém však spočíva v tom, že ho obhajuje Svätý Otec, ktorý mu prepožičiava autoritu svojho úradu. To na druhej strane účinne mystifikuje jeho nepodloženosť.
Dr. Tomasz Dekert PhD.
https://rorate-caeli.blogspot.com/2025/01/angelic-sins-and-new-orthodoxy-guest.html