POKÁNIE NEBOM POŽADOVANÉ, SVETOM NENÁVIDENÉ
Ak existuje pojem, ktorý je radikálne cudzí súčasnej mentalite, určite je to pokánie. Termín a pojem pokánia v nás vyvolávajú predstavu utrpenia, ktoré si človek dobrovoľne spôsobuje, aby odčinil svoje vlastné i cudzie hriechy a spojil sa so zásluhami vykupiteľského umučenia nášho Pána Ježiša Krista.
Moderný svet pojem pokánia odmieta, pretože je ponorený do hedonizmu a vyznáva relativizmus – ten popiera objektívne dobro, akým je sebaobetovanie, najmä keď nevedie k pôžitku. Používať vrecovinu alebo si vyryť na hruď monogram Ježišovho mena sa pokladá za barbarstvo, zatiaľ čo praktizovanie masochizmu a neodstrániteľné tetovanie vlastného tela sa vníma ako neodňateľné právo ľudskej osoby. Nepriatelia Cirkvi opakovane a s plnou silou médií šíria obvinenia antiklerikálov všetkých čias. Duch pokánia bol od samého počiatku neoddeliteľnou súčasťou Katolíckej cirkvi, ako nám to pripomínajú postavy svätého Jána Krstiteľa a svätej Márie Magdalény. Dnes je však pre mnohých veriacich pripomienka starých asketických praktík neznesiteľná.
A predsa neexistuje rozumnejšia náuka ako tá, ktorá stanovuje nevyhnutnosť telesného umŕtvovania. Ak sa telo vzpiera duchu (porov. Gal 5,16–25), nie je azda rozumné ho trestať? Nikto nie je bez hriechu – ani „dospelí kresťania“. Kto teda odčiňuje svoje hriechy pokáním, nekoná snáď v súlade s princípom, ktorý je logický a zároveň uzdravujúci? Pokánie umŕtvuje „ja“, krotením vzpurnej prirodzenosti napravuje a zmieruje hriechy vlastné aj cudzie. Keď potom pomyslíme na duše, ktoré milujú Boha a usilujú sa o podobnosť s Ukrižovaným, potom sa pokánie stáva z lásky nevyhnutnosťou.
Existujú slávne pasáže z diela De laude flagellorum (O chvále bičovania) od svätého Petra Damianiho, veľkého reformátora 11. storočia. Jeho kláštor vo Fonte Avellana sa vyznačoval extrémne prísnou rehoľou. V jednej zo svojich listov píše: „Chcel by som podstúpiť Kristovo utrpenie – ale nemám na to príležitosť. No tým, že sa podrobujem ranám, prejavujem vôľu svojej horúcej duše.“ (Epist. VI, 27, 4416). Každá reforma v dejinách Cirkvi sa uskutočňovala s cieľom napraviť zlo danej doby prostredníctvom prísnosti a pokánia.
V 16. a 17. storočí rehoľa najmenších bratov svätého Františka z Pauly praktizovala (až do roku 1975) sľub pôstneho života, ktorý ukladal neustálu zdržanlivosť nielen od mäsa, ale aj od vajec, mlieka a všetkých podobných produktov. Pustovníci jedli na zemi, do jedla si pridávali popol, a líhali si pred bránu refektára pod nohy bratov, ktorí vchádzali dnu. Milosrdní bratia mali v stanovách prikázané jesť na zemi, bozkávať nohy spolubratom, podstupovať verejné tresty a verejne sa obviňovať. Podobne tomu bolo aj u iných reholí – barnabitov, kalasanistov, oratoriánov sv. Filipa Neriho či teatínov.
Ako dokumentuje Lukas Holste, neexistovala rehoľa, ktorá by vo svojich stanovách nemala prax kapitúl hriechov, pôstov, skracovania spánku a odpočinku (Codex regularum monasticarum et canonicarum, 1759, Akademische Druck und Verlaganstalt, Graz 1958). K týmto skutkom pokánia de regula rehoľníci často pripájali tzv. supererogatoria – skutky pokánia ponechané na osobné rozhodnutie. Napríklad sv. Albert Jeruzalemský v regule pre karmelitánov, potvrdenej pápežom Honoriom III. v roku 1226, píše: „Ak niekto bude chcieť darovať viac, Pán ho pri svojom príchode odmení.“
Aj pápež Benedikt XIV., mierny a vyrovnaný pontifik, zveril prípravu Jubilejného roka 1750 dvom veľkým kajúcnikom – sv. Leonardovi da Porto Maurizio a sv. Pavlovi z Kríža. Fráter Diego z Florencie nám zanechal denník o misiách svätého Leonarda, ktoré viedol na námestí Navona od 13. do 25. júla 1759: s ťažkou reťazou na krku a korunou z tŕnia na hlave sa svätý Leonard bičoval pred zástupom a volal: „Pokánie alebo peklo!“ (San Leonardo da Porto Maurizio, Opere complete. Diario di Fra Diego, Benátky 1868, zv. V, str. 249). Svätý Pavol z Kríža končil svoje kázne sebazranením tak krutým, že jeden z veriacich vyskočil na pódium a snažil sa mu zadržať ruku – aj za cenu, že sám bude zasiahnutý (I Processi di beatificazione e canonizzazione di san Paolo della Croce, Postulazione generale dei PP. Passionisti, I, Rím 1969, str. 493).
Pokánie sa praktizovalo nepretržite dve tisícročia – u svätcov aj nesvätcov, ktorí obohatili dejiny Cirkvi: od sv. Jany de Chantal a sv. Veroniky Giuliani, ktoré si vyryli horúcim kovom IHS na hruď, až po sv. Teréziu z Lisieux, ktorá si napísala vlastnou krvou Credo do knihy Svätých evanjelií, ktorú nosila stále pri srdci.
Táto veľkodušnosť nebola vlastná len kontemplatívnym rehoľníčkam.
V 20. storočí žiarili v Rímskej kúrii dvaja svätci-diplomati: kardinál Rafael Merry del Val (1865–1930), sekretár sv. Pia X., a služobník Boží Mons. Giuseppe Canovai (1904–1942), vyslanec Svätej stolice v Argentíne a Čile. Prvý z nich nosil pod kardinálskym rúchom košeľu s kovovými háčikmi. O druhom, autorovi modlitby napísanej krvou, kardinál Siri píše: „Reťaze, vrecovina, strašné bičovanie a rany spôsobené britvou – to všetko nebolo začiatkom, ale cieľom jeho vnútornej žiary. Nie príčinou, ale výrečným a zjavujúcim znakom jej prepuknutia. Išlo o jasnosť, s akou v každej veci videl hodnotu z lásky k Bohu – lásky, ktorá spečatila v trýznivej obete krvi úprimnosť každého ďalšieho vnútorného odriekania.“
V 50. rokoch 20. storočia začali asketické praktiky v Cirkvi upadať. P. Giovanni Battista Janssens, generál Spoločnosti Ježišovej (1946–1964), viackrát vyzýval svojich spolubratov k návratu k duchu sv. Ignáca. V roku 1952 im poslal list o „trvalom umŕtvovaní“, v ktorom sa postavil proti názorom novej teológie, ktorá odmietala nápravné pokánie. Písal, že bičovanie, vrecovina a ďalšie praktiky majú zostať skryté pred ľuďmi, podľa normy Krista (Mt 6,16–19), no treba ich učiť a vštepovať mladým jezuitom až do tretieho roku formácie (Dizionario degli Istituti di Perfezione, zv. VII, stĺp. 472). Formy pokánia sa môžu časom meniť – no duch odporujúci duchu sveta musí zostať nezmenený.
Panna Mária vo Fatime predvídala duchovnú apostáziu 20. storočia a zdôrazňovala nevyhnutnosť pokánia. Pokánie nie je nič iné ako odmietnutie falošných slov sveta, boj proti mocnostiam temnoty, ktoré súperia s anjelmi o vládu nad dušami – a neustále umŕtvovanie sexuality a pýchy, hlboko zakorenených v našej prirodzenosti. Len čo prijmeme tento boj proti svetu, diablovi a telu (porov. Ef 6,10–12), môžeme pochopiť zmysel fatimských zjavení. Fatimskí pastierikovia videli po ľavici Panny Márie anjela s ohnivým mečom, ktorého plamene mali spáliť celý svet. Plamene zháša svetlo vychádzajúce z jej pravej ruky. Anjel ukazuje pravicou na zem a mohutným hlasom volá: „POKÁNIE, POKÁNIE, POKÁNIE!“
prof. Roberto de Mattei
https://www.radicicristiane.it/2016/03/editoriali/la-penitenza-chiesta-dal-cielo-odiata-dal-mondo/ - upravené